Ježiš sa rozprával so Samaritánkou (Jn 4,5-42). Táto žena akoby spájala v sebe všetko podozrivé pre vtedajšieho pravoverného Izraelitu. Ale aj mnohé podozrivé pre nás, dnešných veriacich. Ježiš hovorí so ženou a to nebolo vtedy bežné, teda normálne; hovorí s členom opovrhovanej a odčlenenej časti národa; hovorí s niekoľkokrát „rozvedenou“ a nanovo s niekým žijúcou ženou. Práve tejto žene, cudzinke a konkubíne povedal, že on je Mesiáš.
Sledovať tento dialóg je podnetné. Pre mňa je silné to, ako hovoria najprv o vode, o studni a o vedre. Potom žena otvára otázky, ktoré rozdeľovali ich kultúry. A nakoniec táto žena zanechá svoje vedro; odchádza od studne bez toho, že by načerpala vodu; a ide hovoriť ľuďom, aby si išli pozrieť, či to nebude Mesiáš. Od takej bežnej potreby života, akou je napiť sa, cez rozdeľujúce témy sa nakoniec dostali k tomu, čo zachraňuje nie od smädu, ale čo zachraňuje celkovo v živote.
Tento obdivuhodne gradujúci dialóg sme mali počúvať počas 3. pôstnej nedele v našich kostoloch. Prežívame však výnimočnú dobu. Niečo, čo nezažili ani naši starí rodiča – hromadný zákaz verejných sv. omší z dôvodu šírenia sa koronavírusu. Pre veriacich – hlavne pre tých, ktorí Eucharistiu berú ako pokrm pre svoj život – je to zvláštny druh pôstu. Ochromený je aj bežný život – stretávanie sa, nakupovanie, školy, dokonca práca v zamestnaní. Ak aj vírus nezanechá po sebe straty na životoch, zanechá ich na hospodárstve. A sme v tom všetci – veriaci i neveriaci, dobrí i zlí, bohatí i chudobní, zamestnávatelia i zamestnanci. Každý možno trochu inak a súčasne každý tak trochu aj rovnako ako ostatní. Nebol to gradujúci dialóg, ale pandemická situácia, ktorá si vynútila, že každý sa zrazu musíme v niečom obmedziť. Aspoň na čas sme museli odložiť svoje „vedrá“ – teda možnosti uspokojovania potrieb, aj svoje „studne“ – teda zdroje uspokojenia. Nie dialóg a premýšľanie, ale situácia okolo nás sa pýta, či vieme, čo je to pomáhať si; či vieme, čo je to nepodľahnúť panike a pritom nebrať veci na ľahkú váhu. Životné okolnosti nám opäť pripomenuli, ako sa môže v jedinom okamihu život otočiť.
Kvôli koronavírusu je tohtoročné pôstne obdobie zvláštnym druhom pôstu, ale aj zvláštnou cestou k hlbšiemu pohľadu na život. Navzájom si prajeme, aby pandémia nenarobila veľké škody – ako na životoch, tak i na hospodárstve. Ale prajeme si i to, aby sme sa cez túto skúsenosť stali hlbšími ľuďmi. Tak ako sa Samaritánka stala hlbším človekom cez stretnutie s Ježišom.
Peter Cibira