Príhovor v nedeľu 3. 2. 2019

Minulý týždeň som sa okrem iného snažil zdôrazniť, že Božie slovo nie je len súbor informácií. Zmysel má vtedy, keď sa ono dotýka nášho srdca, keď sa aktualizuje tu a teraz. Dnes sme počuli (Lk 4, 21-30) trochu iný príklad – keď sa Ježišovo slovo dotklo sŕdc poslucháčov nepríjemne.

V počúvaní evanjelia sme nadviazali na predchádzajúcu nedeľu. Ježiš bol vo svojom rodisku v Nazarete a mal tam svoju prvú kázeň pre rodákov. Spočiatku mu prikyvovali, ale situácia sa veľmi rýchlo vyhrotila. A radikálne. Čím to bolo?

Ježiš vo svojej kázni komentoval Izaiášove slová o vyslobodení väznených, o navrátení zraku slepým, o navrátení chromým možnosti hýbať sa… Potiaľto sa takáto reč Ježišovým rodákom páčila. Ale keď Ježiš použil príklady, ktoré sme my počuli dnes – o jednotlivých pohanoch, ktorým Boh pomohol, a nie o vyvolenom národe – to ich rozhnevalo. A veľmi. Ježiš im vlastne povedal, že oni sú otroci, oni sú slepí a chromí. Vo svojich srdciach. A potrebujú oslobodenie.

Taký bol a je údel prorokov – ak začnú hovoriť pravdivo, môžu naraziť, vzbudiť odpor i nenávisť.

My sa tu zastavme a pripomeňme si, že skutočné Božie slovo nami musí občas aj zatriasť, trafiť do živého. Ak nás necháva bez pochybností, bez premýšľania, bez vyrušenia, máme dve možnosti na vysvetlenie. Božie slovo nespochybní fanatika. Ten má všetko jasné. Ak mu niekto dáva kritické otázky, tak na nesprávnej ceste je pre neho ten, kto ich kladie. Ale my nechceme a nesmieme byť fanatikmi! Druhá možnosť, keď nás Božie slovo necháva bez dotknutia, bez otázok a bez vyrušenia, je vtedy, ak je naša viera pre nás natoľko bezvýznamná, že nepotrebuje žiadne otázky. Aj takáto viera má všetko jasné, uložené do akéhosi pokojného priečinka. Ani takúto vieru nepotrebujeme!

Ku skutočnej viere musí patriť to, že premýšľame, nanovo a nanovo aktualizujeme naše poznanie pravdy, naše postoje i životy. Musí k nej patriť aj vyrušenie. A také vyrušenie má patriť aj k bežnému životu.

Každý kritik je aj nepríjemný. A dnes je tej kritiky celkom dosť. Dnes sa mnoho ľudí tvári, ako keby oni jediní mali patent na rozum. A sú možnosti, ako dať svoju kritiku do éteru.

Nechcem vás preto zaťažovať touto témou. Viac premýšľam, čo môžeme robiť, ako sa ku všetkej dnešnej kritike postaviť. Pre mňa je zdrojom na premýšľanie názov jednej knihy. Pochádza od psychológa a mediátora Marshalla Rosenberga. Jej názov je: „Čo poviete, zmení váš svet.“ Čo poviete! Teda nie, čo povie iný človek. Slová iných skutočne môžu zmeniť svet. Ak vyriekne nado mnou súd sudca, zmení to môj svet, rovnako ak vyriekne nado mnou súd komisia vo výberovom konaní do zamestnania… Také slová menia svet. Môj svet. Ale môže zmeniť svet to, čo poviem ja?

Prestavme si manželku, ktorá povie manželovi, že s ním chce hovoriť. Ak jej manžel odpovie: „Tak hovor, to som zvedavý, čo mi zas chceš povedať, ty hlúpa!“, tak jej dal priestor na rozprávanie. Ale všetci vieme a cítime, že tými niekoľkými slovami v jednej vete posunul rozhovor tak, že to nebude rovnocenný rozhovor, manželku posunul tak, že nebude môcť vyjaviť všetko, čo chce, a nebude rovnocenným partnerom v rozprávaní. Takých príkladov by sme našli neúrekom. Naše slová skutočne môžu meniť svet. Iste nie každé slovo, ale niekedy aj to nepatrné. Slová majú obrovskú schopnosť vyčleňovať. Ak o niekom poviem, že je neschopný, zlý, hlúpy…, tak toho človeka vyčleňujem, posúvam ho do skupiny, ktorá je mimo mňa. Našťastie slová majú rovnako silnú možnosť aj začleňovať, pozývať. Môžu ukázať, že nám záleží na hľadaní spoločného riešenia, že nám spolu ide o dobrú vec, aj keď to každý hovoríme a prežívame úplne inak.

Kritika sa dá zobraziť dvoma obrazmi. Prvý je obraz žalujúceho, ktorý sa teší, že niekoho nachytal, teší sa, že mu všetko spočíta… Druhý je obraz zdravotnej sestry. Aj tá vie o ranách a slabostiach. A možno musí o nich aj hovoriť. Ale jej prístup je (má byť) v tom, že ide ošetrovať.

Z dnešného evanjelia sa mi zdajú vhodné na premýšľanie dva postrehy:
1. Nenechajme sa pomýliť, že ten, kto je kritický, je aj zlý. Zlý je ten, kto robí zlo, nie ten, kto kričí. A takých kritikov, ktorí nám pripomínajú zlo, potrebujeme.
2. Je veľmi dôležité, ako hovoríme. Aj to, ako hovoríme kritické postrehy. Dnešná doba, možno viac ak inokedy, potrebuje ľudí, ktorí nielen kritizujú, ale aj ponúkajú riešenia.

Preto prosme Pána Boha: Nech je naša reč uzdravujúca, pozývajúca. Nech naše slová menia náš svet. Ale k lepšiemu.

Peter Cibira