Slávime Vianoce a ja premýšľam nad tým, prečo vlastne ľudia potrebujú sláviť. Slávili totiž od najstarších čias. Slávili aj vtedy, keď bol život omnoho ťažší. Neznamenalo to oddych. Aj ten je v slávení prítomný, ale nie je to len oddych. Veď aj sami poznáme, koľko je niekedy starostí s prípravou slávnosti. A nie je to len zábava. Prečo teda ľudia slávili a slávia?
Slávenie je ľudský fenomén, ktorý dostatočne nevysvetlíme. Môžeme len konštatovať, že ho ľudia akosi potrebujú. Aj keď ho dostatočne nevysvetlíme, predsa nie je ťažké vymenovať aspoň niekoľko znakov, ktoré slávenie charakterizujú. Potrebujeme aspoň z času na čas vedomie, že máme priateľov a že nie sme sami. Potrebujeme zažiť, že sme aspoň na chvíľu milí a príjemní, možno dobrí hostitelia. Potrebujeme sa aspoň niekedy povzniesť, nezostať len v bežných radostiach a starostiach. A mohli by sme pokračovať.
Existuje rabínska legenda o stvorení sveta. Hovorí, že Boh stvoril svet, ale potom sa z neho stiahol. Zostala po ňom len vôňa. Tak ako keď sa z dreveného suda vyčerpá všetko víno. V dreve zostáva vôňa vína. Svet teda vonia po Bohu.
Pre mňa premýšľanie nad ľudskou potrebou sláviť vedie práve sem. V našej túžbe či potrebe byť spolu s inými, byť milými a príjemnými, v túžbe pozdvihnúť sa je akoby niečo z tejto vône po Bohu. A platí to predovšetkým na vianočné slávenie.
Po akom Bohu však náš svet vonia? Čo nám k tomu vie povedať vianočný príbeh?
Vianočný príbeh hovorí predovšetkým o Bohu, ktorý sa stal človekom. V tomto je kresťanstvo úplne výnimočné v porovnaní s inými náboženstvami. Aj v iných náboženstvách sa hovorí o tom, že bohovia zostúpili na zem a niečo tu urobili či odovzdali posolstvo. Ale keď si svoje urobili, tak sa opäť stiahli do svojho sveta. Iba kresťanstvo hovorí o Bohu, ktorý sa rodí, trpí, raduje sa, žije a zomiera ako človek. Na Vianoce sa z tohto pripomína predovšetkým to, že tento zvláštny Boh a tento zvláštny záchranca sa narodil ako malé bezmocné dieťa. Všemohúci sa stáva bábätkom. Ten, ktorému sme neskôr začali hovoriť „Božie Slovo“, sa rodí ako nemluvňa.
A už tu sa môžeme zastaviť. Zrodené dieťa, malé dieťa má v sebe predovšetkým charizmu obmäkčiť ľudské srdce. Nie je nič výnimočné, že pri pohľade na dieťa vedia zmäknúť aj tvrdí ľudia. Bežne môžeme čítať vianočné poviedky, v ktorých hlavný princíp spočíva v tom, že sa nejaký tvrdý či zlý človek zmenil vďaka stretnutiu s dieťaťom. Na deti sme citliví. Aj naše právo chráni deti viac ako dospelých. A oveľa silnejšie vnímame utrpenie dieťaťa ako dospelých. Dieťa – bez toho, že by to bol jeho zámer – vedie dospelých k hľadaniu pokoja.
Boh Vianoc je Dieťa, ktoré chce priviesť k pokoju. Cez zmäkčenie srdca. Nie cez nariadenia. Nie cez centrálne zriadenie svetového poriadku pokoja. Takýto je Boh Vianoc, po ktorom vonia svet.
Aký pokoj potrebujeme? Môžeme hovoriť o troch rozmeroch pokoja, ktorý hľadáme – o pokoji v srdci, ktorým sa všetok ostatný pokoj začína; o pokoji medzi ľuďmi; o pokoji medzi ľuďmi a prírodou, ktorej sme v posledných storočiach dosť ublížili. Nech pripomienka Božieho Dieťaťa premieňa aj naše srdcia, aby sa takýto trojaký pokoj rodil aj v nás.
Peter Cibira