Keď Ježiš rozprával o Bohu, Nebeskom Otcovi, nehovoril v poučkách. Rozprával príbehy. Jeden z nich sme počuli aj dnes (Lk 15, 1-3.11-32) a všetkým je jasné, že otec z dnešného príbehu je vlastne Boh Otec. Ježišove príbehy o Bohu majú spoločnú črtu: prekvapujú, ba až udivujú. Zaskočia nás, keďže v nich nie je ľudská logika, ale iná, Božia. Nebýva jednoduché dostatočne vystihnúť slovami túto logiku.
Dnešný príbeh o otcovi by som si dovolil pomenovať ako príbeh o Bohu, ktorý umožňuje blízkosť. Umožňuje. Na to, aby blízkosť bola blízkosťou, musia byť viacerí. Nestačí, že ju niekto umožňuje, potrebná je aj odpoveď. V dnešnom evanjeliu boli k nej pozvaní dvaja synovia. Otec z evanjelia umožňoval blízkosť vracajúcemu sa mladšiemu synovi. Ten si bol vedomý, že nie je hoden volať sa synom. Prišiel prosiť len o prácu. Ale otec to všetko prekonal, keď mu dal nové oblečenie, prsteň na prst, keď urobil pre neho hostinu. Vracia mu možnosť otcovskej a synovskej blízkosti. To isté však otec robí aj so starším synom. Ten je nahnevaný na všetko, čo sa deje, ale otec len argumentuje, otvára mu oči, ukazuje na možnosť ich neprestajnej blízkosti.
V Biblii to nie je nič nové. Ak si pripomenieme rozprávanie o stvorení sveta a o prvých ľuďoch, tak čítame o raji. Teda o blízkosti medzi ľuďmi navzájom, medzi ľuďmi a prírodou a medzi ľuďmi a Bohom. Aj tu je Boh vyobrazený ako ten, ktorý tvoril a ponúkal blízkosť. Boli to ľudia, kto túto blízkosť pokazili.
Kladiem si otázku, prečo vlastne mladší syn chcel odísť z otcovského domu. Odpoveď môže byť aj v ľudskej prirodzenosti: všetci sme prešli väčším či menším pokušením odstrihnúť sa, oddeliť sa od toho, čo sme dostávali od rodičov. Nemusí to byť zlé. Bolo by ideálne, keby mladá generácia bola vždy v niečom lepšia ako tá predchádzajúca. Lenže to neznamená, že odstrihnutie sa za každú cenu býva tým najlepším riešením. Iný dôvod, prečo mladší syn utekal z domu, by mohol byť aj v staršom bratovi. Z toho, čo je v Ježišovom rozprávaní, si vieme celkom ľahko predstaviť, ako svojou „akurátnosťou“ vytváral neznesiteľnú atmosféru. Nech to bolo akokoľvek, boli to synovia, ktorí neopätovali otcovu blízkosť.
Mladší syn veľmi výrazne reprezentuje ľudí volajúcich po slobode. A sloboda nie je zlá, je to veľký dar. Starší syn predstavuje ľudí, ktorí sú zodpovední, robia, čo robiť treba, starajú sa. To tiež nie je zlé a zodpovednosť je tiež cenný dar. Ale dnešný príbeh nám môže pripomenúť, že aj sloboda, aj zodpovednosť majú ísť spolu, majú byť vyvážené. Ak necháme rásť len jednu z týchto hodnôt, tak sa zo slobody stane nezodpovednosť a zo zodpovednosti život bez iskry a radosti. Obe hodnoty by mali byť vyvážené tak u jednotlivca, ako aj v spoločnosti.
Za zmienku z dnešného evanjelia stojí i to, že sa v ňom opakuje: „Syn bol mŕtvy, a ožil“. Bol mŕtvy pre staršieho brata, bol mŕtvy pre seba samého. Nie je náhoda, že sa toto evanjelium číta pred Veľkou nocou. Počas nej si budeme pripomínať Ježišovo zmŕtvychvstanie. Dnes to nie je o vzkriesení mŕtveho tela. Ale predsa je to významný pohľad na zmŕtvychvstanie. Zmŕtvychvstanie totiž znamená aj takéto povstanie, znovu navrátenie vzťahov, znovu navrátenie blízkosti, ktorá znamená kvalitu života.
Slovenský spisovateľ Miroslav Válek napísal: „Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať.“ Vystihol to veľmi dobre. Podstatou domova je blízkosť, kde môžeme byť prijatí takí, akí sme. Aj so slzami, aj s nezdarmi. Aj toto môže byť vážnou pripomienkou dnešného evanjelia: nezabudnúť na to, že domov tvorí blízkosť. Nie to, že môžeme vládnuť nad predmetmi, ktoré doma máme, a už vôbec nie to, že môžeme vládnuť nad ľuďmi, ktorí s nami bývajú, ale ľudská blízkosť. Nezabudnime na to, skúšajme vytvárať blízkosť. Veď aj samotného Pána života môžeme vnímať ako Toho, ktorý dáva priestor a chce blízkosť. Tam sa nestratí ani sloboda, ani zodpovednosť.
Peter Cibira