Mt 13, 1-9
Keď som si čítal dnešné evanjelium, uvedomil som si, že som nikdy nerátal, koľko zŕn je na jednom klase. Teda, či tie Ježišove percentá (sto, sedemdesiat, tridsať) sú iba obrazom, alebo aj kopírujú prírodu. Je to ponuka pre rodičov – vyskúšať si to v čase žatvy, prepočítať s deťmi, koľko toho je na klásku. Deti, ale aj my, si tak toto evanjelium viac uvedomíme.
Už deti vedia a po dnešný deň sa to tak hovorí, že rodičia zarábajú na chlieb. Myslí sa tým nielen chlieb, ale aj oblečenie, bývanie, zábava, starostlivosť v chorobe… Staršie generácie oveľa silnejšie ako my videli v chlebe starostlivosť Božiu. Kríž, ktorým starí rodičia pred rozkrojením žehnali chlieb, bol toho znakom. Dnes sa to pripomína menej. Ale to videnie starších generácií, ktoré viedlo k doceneniu chleba a práce, k neplytvaniu a pod., to je tiež cenné. Aj o týchto veciach by sme dnes mohli nad evanjeliom hovoriť. A určite by to malo svoje opodstatnenie.
Predsa však nie je ťažké spozorovať, že Ježiš reč o zrne a chlebe myslí ako reč o slove. O tom slove, ktoré je od neho, ako aj o tom, ktoré v jeho mene prednášajú celými stáročiami ľudia, ktorí sa mu snažia porozumieť. Jeho reč teda vychádza z prírody, ale nakoniec hovorí o ľudskej kultúre.
Príroda venuje obrovské množstvo energie do plodenia a rozmnožovania. To je jej spôsob starostlivosti o budúcnosť. A je to obrovská sila. Človeku to však nestačí. Ľudia odvtedy, čo sú ľuďmi, venujú obrovské množstvo energie do odovzdania informácie (nielen do samotného rozmnožovania). Ak pozeráte staré filmy, alebo čítate knihy o voľakedajších spôsoboch života, tak už rituálne tance sú snahou odovzdať informáciu. Ľudia sa snažili povedať svojim potomkom: ako žiť, ako vychovávať deti, ako sa starať o statok, ako dorábať chlieb, ako chrániť rodinu a vernosť (niekedy až pod hrozbou trestu smrti). Ľudia si rozprávali mýty o pôvode sveta, dobra a zla. Nemuseli byť ako naše učebnice fyziky či biológie, ale chceli odovzdať informáciu, ako porozumieť životu. Aj rozprávky sú podobného charakteru. Neskôr sme k tomu pridali knihy, školy, aký–taký sociálny systém,… To všetko je obrovská energia vložená do informácií za účelom odovzdať návod na prežitie ľudského druhu. Pretože u človeka neplatí, že sa stačí rozmnožovať! Byť človekom je niečo viac, niekedy aj napriek prírode. Ak dnes, v časoch ekologickej krízy hovoríme, že môžeme zničiť prírodu, tak to asi nebude celkom tak. Príroda si pravdepodobne poradí aj bez druhu človek. My môžeme zničiť seba. Príroda pravdepodobne bude aj bez nás, hoci poznačená, ale predsa pôjde ďalej. Len bez nás.
Dnešné Ježišove podobenstvo, ktoré nás upriamuje na slovo, na to, ako ono má priniesť úrodu, nás môže upriamiť aj na citlivosť na informácie od predchádzajúcich generácií. A tiež na citlivosť na to, čo odovzdávame ďalej. Ak sa niekto tvári, že nepotrebuje poznať, čo žili ľudia pred nami, ako premýšľali, nie je to asi dobre. Je to tenký ľad, je to zahodenie mnohého cenného. Slovo a informácia sú pre ľudí potrebné.
Ježiš však myslel Božie slovo. Rovnako ono je nasmerované k tomu, aby život rástol, rozvíjal sa. A nielen biologicky. Aby rástla ľudskosť, pravda, spravodlivosť, láska, krása a pod. Teda hodnoty, ktoré sú potrebné pre dobrý ľudský život.
Hoci v evanjeliu nezaznelo slovo o zlom, predsa je to tam prítomné. Ak Ježiš upozorňuje na to, čo môže udusiť či spáliť úrodu, hovorí o ohrození. Môžeme si to pripomenúť obrazom: Na vypustenie zdiveného býka netreba ani veľa sily ani veľa inteligencie. Ale na jeho skrotenie je potrebná inteligencia a možno i sila. A to platí, aj keď ľudia nerozvážne zahodia informácie o dobrom živote, ktoré nahromadili generácie pred nami.
Celé evanjelium smeruje ku konfrontácii s otázkou: Akou pôdou som ja? Ako sa vo mne ujímajú dobré informácie? Ako sa ujíma Božie slovo? Ako sa snažím, aby dobro, spravodlivosť, pravda, láska rástli?