Príhovor 6. 1. 2020

Nie je to tak dávno, ale pre nás je to predsa už viac-menej minulosť, že hviezdy boli pomôckou na nočnú orientáciu. Dnes si to už nevieme predstaviť. Pomocou hviezd sa riadili námorníci, ale aj ľudia v rozsiahlych suchozemských oblastiach. Dnes z toho zostalo aspoň to, že by sme vedeli pomocou hviezd určiť sever.

Význam hviezd je v našej reči cítiť vo forme metafory. Hovoríme, že sa niekto „narodil pod šťastnou hviezdou“, niekto „zahviezdil“, niekomu povieme „moja hviezdička“ a máme „hviezdy show biznisu“, „hviezdy pop music“.

Dnes sme počuli evanjelium, ktoré sa dá vnímať ako cesta pomocou hviezdnej navigácie (Mt 2, 1-12). Ale tí, ktorí poznáte Bibliu, viete, že zväčša nemá zmysel pátrať po detailoch. Biblické príbehy sú písané dávnou rečou. Vo vtedajšej kultúre nezáležalo natoľko na faktoch príbehu, ale na posolstve. A to, čo som doposiaľ povedal, by nám mohlo stačiť, aby sme aj dnešný príbeh vysvetľovali bez pátrania po hviezde.

Urobíme však výnimku. Len tak, aby sme si pripomenuli niektoré informácie.

Stalo sa to dávno po Ježišovom narodení. Presnejšie bolo to v roku 1603 v Prahe. Dnes svetoznámy astronóm Johannes Kepler pozoroval na oblohe jav priblíženia sa dvoch planét. Bol to Jupiter a Saturn v súhvezdí Rýb. Ich priblíženie – konjunkciu – z pohľadu zo zeme pripomínalo žiaru hviezdy. Kepler začal počítať a zistil, že v roku narodenia Ježiša Krista došlo k takémuto javu 3 krát. Ubiehal čas, desaťročia a storočia. Presnejšie: ubehli 3 storočia a písal sa rok 1925. Iný učenec, Nemec P. Schnabel rozlúštil babylonské klinové písmo. Čítanie babylonských zápisov ukázalo, že v meste Sippar bola astrologická škola. A tam zapísali, že v spomenutom roku došlo ku konjunkcii v máji, v októbri a v decembri. Na Blízkom východe bolo možné tento jav pozorovať voľným okom.[1]

Bolo toto priblíženie Saturnu a Jupitera našou betlehemskou hviezdou? S istotou sa to nedozvieme, hoci to znie dosť pravdepodobne. Ale nie je to ani to najpodstatnejšie.

Podstatou príbehu je, že prichádzajú cudzinci, teda nie samotní Židia, a vidia v dieťati Ježišovi prisľúbeného Mesiáša. Je to náznak toho, že toto dieťa bude patriť všetkým ľuďom, nie jednému národu. A mágovia z Východu sa mu klaňajú.

Zostanem pri klaňaní sa. Čo to je, keď sa človek klania? Či už niekomu inému, alebo Bohu či Ježišovi? Aj my totiž tento slovník používame, máme ho prítomný aj v liturgii: klaňať sa Bohu, klaňať sa Ježišovi.

Ježiš svojich nasledovníkov neviedol k tomu, aby sa mu klaňali. Pre neho bolo oveľa podstatnejšie nasledovanie. Napriek tomu môžeme sledovať klaňanie sa troch mágov po jeho narodení, klaňajú sa mu aj apoštoli po zmŕtvychvstaní. Ježiš ich k tomu neviedol, ale neodmietol to. Prečo by sme sa však mali klaňať my? On to nepotrebuje. Prečo by mal teda človek s úctou skloniť hlavu, prípadne si kľaknúť alebo premýšľať o priorite Ježišovej existencie vo svojom živote? Jedna z modlitieb vo sv. omši ohľadom klaňania sa Bohu znie: „Naše chvály nepridávajú nič k tvojej veľkosti, ale nám prispievajú k spáse!“ Áno, ten dôvod na klaňanie sa nie je v tom, že by to Boh či Ježiš potreboval. Skôr to potrebuje človek, ak chce zamerať svoj pohľad správnym smerom. Klaňať sa Bohu znamená hľadať správnu orientáciu. Znamená to vždy znovu kriticky prehodnocovať či kontrolovať navigácie, ktorými sa riadi naše vnútro.

My sme totiž aj v našom svete dosť dezorientovaní. Napriek tomu, alebo vďaka tomu, že životných filozofií, názorov, internetových odporúčaní, životných štýlov a ponúk všetkého možného – teda navigácií – je neskutočne veľa. Stačí si všimnúť, ako často si nerozumejú už len rodičia a deti. Tieto dve najbližšie generácie najbližších ľudí majú často iný slovník, iný pohľad na hodnoty a na zmysel života. Rovnako, v spoločnosti sa nedohodneme často ani na tých najpodstatnejších veciach. Neraz sme dezorientovaní, nevieme pochopiť iných. Nezriedka nevieme sami, o čo má ísť.

V týchto dňoch som čítal o americkej psychologičke Laurie Santos. Všimla si, že na amerických vysokých školách je epidémia smútku. Tak to nazvala. Snaží sa mladým ľuďom ponúkať riešenie v podobe kurzov na prežívanie šťastia. Jej kurzy majú veľký úspech. Pritom odovzdáva pomerne jednoduché posolstvo: snaží sa naučiť týchto ľudí, aby túžili po správnych cieľoch. Pretože inak sme nešťastní, uštvaní… [2]

Mne to pripomína práve dnešnú tému klaňania sa. Či chceme či nie, pravdepodobne výrazne záleží na tom, čo je našou vnútornou navigáciou.

Peter Cibira

[1] Porovnaj: Keller, W.: A biblia má predsa pravdu. Bratislava: Tatran 1969, s. 288-295

[2] Porovnaj: https://www.postoj.sk/48666/epidemia-smutku-mladych-ludi-chceme-nespravne-veci?utm_source=postoj&utm_medium=email&utm_campaign=redakcia+odpor%C3%BA%C4%8Da+-+05.01.2020+%E2%80%93+nepodporovatel&utm_content=57&fbclid=IwAR0lJMmvPWluYkrF2Nbd5jCT1wOHBoKrtBLTxqdqo2_O3_fLe2qMzM3HAeE

124 celkovo 1 dnes