Príhovor na Narodenie Pána – 25.12.2015

Kardinál Joseph Ratzinger, neskorší pápež Benedikt XVI., povedal, že je presvedčený, že keby tu nebol býval Ježiš Kristus, muselo by si ľudstvo niečo podobné vymyslieť. Myslel tým na to, že kresťanstvo prináša to, čo je blízke a potrebné všetkým ľuďom.
Možno je ten výrok trochu nadnesený, ale práve pri Vianociach si môžeme viac uvedomiť, že sú tú témy, ktoré sú akoby všeľudské, ktoré sa dotýkajú podvedomých vrstiev duše. Hovoríme totiž o pokoji, o novom dare života, o novom začiatku, o láske, o radosti… Tieto témy sa týkajú mnohých ľudí, aj tých, ktorí ich v živote nezažívajú. Aj preto sú Vianoce obľúbené.
Spisovateľ Reiner Maria Rilke napísal voľakedy list svojej mame, kde si spomína na Vianoce svojho detstva – ako otec zazvonil na zvončeku, to bol povel k odbaľovaniu darčekov… V liste mame píše, že teraz vždy, a vôbec nemusia byť Vianoce, keď zažíva niečo pekné, či na niečo také čaká, vracia sa mu tá vianočná atmosféra z detstva. To je jeden z príkladov, kedy Vianoce zanechali dotyk, ktorý sa rozozvučí pri iných pekných príležitostiach. I keď, samozrejme, poznáme aj ľudí, ktorí pokladajú Vianoce za ťaživé a nechcú mať nič ani s témami, ktoré som spomenul.
Snáď aj pre tie všeľudské témy sa objavujú vo vianočnom príbehu pastieri (Lk 2, 15-20), ako tí, ktorí prví idú k jasličkám. Boli to ľudia, ktorí sa starali o svoje živobytie, ľudia práce a námahy. A sú zrazu pri dieťati. Čo sa s nimi stalo neskôr, nevieme. Evanjelium nám dnes povedalo len to, že sa vrátili domov a chválili Boha. Či im to vydržalo na celý život, či sledovali správy o Ježišovi, či ich prekvapilo, že Mesiáš je také malé dieťa a pod., to už sa nedozvieme. Nenašli však hotového Mesiáša, uskutočnenie všetkých spomínaných tém. To preto, že viera nie je objav istôt, skôr spôsob, metóda porozumenia životu, je to cesta.
Iné miesto má v celom príbehu Panna Mária. Ona sa nebola len pokloniť. Ona sa stala súčasťou celého príbehu. Začala novú cestu. Do jej života vstúpil Boh. Pre mnohých z nás slová, že „Boh sa stal človekom“, či že „Boh miloval ľudí“ môžu zostať len slovami. Pre ňu to tak nebolo. Jej to zmenilo celý život. A kľúčová veta o Panne Márii z dnešného evanjelia je, že „všetko uchovávala a premýšľala“. Zdá sa, že bolo nad čím. Tá Božia láska sa stala zdrojom otáznikov.
Sv. Augustín kedysi povedal definíciu lásky: „Láska hovorí inému: chcem, aby si bol“. Vystihol niečo podstatné, hlavne ak hovoríme o láske Boha k človeku. Ale je to aj jasné? Nenaskočí mnoho ďalších otáznikov: Boh chce, aby som bol, aj keď sa trápim, keď mám pocit nezmyselnosti života? Chce, aby boli aj ľudia, ktorí nevedia nadviazať žiaden vzťah a niečo v živote vytvoriť? Ľudia, ktorí sú postihnutí? A ako to Boh chce, keď predsa vieme, že aj tak zomrieme? A tých otázok môže byť oveľa viac. Máme na ne právo, ale pripomeňme si, že viera neznamená istoty, ale je spôsobom existencie, metódou porozumenia, cestou. A môžeme povedať, že sa zdá, že často do našich životov Boh vstupuje viac v podobe otázok, nie odpovedí.
Mária je cez svoje uvažovanie prototypom človeka. Uvažovať je náš ľudský údel a potreba. Sme vďační našim predkom, že vytvorili kultúru na základe uvažovania – tak technického ak ekonomického, tak sociálneho. Sme vďačný za ich pracovitosť a používanie výsledkov uvažovania. Ale je to všetko? Ak by sme skončili len pri vďačnosti a sami by sme neboli tí, ktorí nesú otázniky, znamenalo by to úpadok. Život nie je doriešený a dokončený. Ani to, čo nazývame všeľudskými témami, to, čo sa vie dotknúť sŕdc väčšiny ľudí, nie je predsa dokončené a doriešené.
V noci som končil príhovor vetou, že musíme nanovo, trpezlivo a poctivo hľadať, čo je skutočná viera, skutočná nádej a skutočná láska. Dnes chcem zakončiť tým istým. Musíme to všetko nanovo hľadať, inak zakrpatieme. Vianočným príkladom sú nám aj pastieri, ale hlavne Ježišova matka Mária.

Peter Cibira

698 celkovo 1 dnes