„Nikdy nehovor nikdy!“ To je výrok, ktorý mnohí poznáme a určite nie je zlý.
Premýšľam nad Petrom a Pavlom, nad tým, čo ich spájalo. Boli to rozdielne typy ľudí, stretli sa len párkrát. Spoločné je, že boli apoštolmi – aj keď každý inak. Spoločné je, že boli mučeníkmi. Ale spoločné je, myslím, že by pravdepodobne podpísali výrok „Nikdy nehovor nikdy!“
Zhrniem to, čo poznáme. Peter bol vynikajúci. Aj dnešný úryvok evanjelia (Mt 16, 13-19) dosvedčuje, že vedel niekedy trafiť do čierneho. Niektorí teológovia usudzujú, že práve s Petrom si mal Ježiš najviac čo povedať. Ale vedel aj trafiť úplne vedľa. Ježiš ho v jednom okamihu nazval satanom, pokušiteľom, ktorý nemá pochopenie… Peter explicitne používal slovo „nikdy“. Sľuboval Ježišovi, že on ho nikdy neopustí, na čo mu musel Ježiš povedať, že ho do rána trikrát zradí. Pri poslednej večeri Peter hovoril: „Pane, ty mi nikdy nebudeš umývať nohy!“ Keď mu Ježiš vysvetlil o čo ide, Peter otočil a chcel umyť nielen nohy, ale aj hlavu a celé telo. Peter by určite nemal problém podpísať náš výrok „Nikdy nehovor nikdy!“
U Pavla neviem nájsť nejaké vyjadrenie, v ktorom by explicitne hovoril nejaké „nikdy“. Ale bol to človek, ktorý bol bytostne presvedčený, že tú novú sektu – teda kresťanov – treba umlčať, potrestať, pozatvárať. Jednoducho zničiť. Ľudia ako Pavol by nepripustili, že raz budú hlásať úplný opak a stáť na druhej strane. Stačil však na to jediný zvláštny okamih a potom dlhé roky hľadania svojho miesta. Ale aj Pavol by nám podpísal: „Nikdy nehovor nikdy!“
Keby som teraz smeroval k záveru, tak by to stačilo. Mnohí – a možno všetci – sme zažili chvíle, keď sme bytostne sklamali iných. Zažili sme chvíle, keď sme museli povedať nie, aj keď nás to mrzelo, A hlavne sme zažili chvíle, keď sme do svojho životného príbehu pridali čiary a jazvy, ktoré už nezmažeme. Teda keď sme sklamali samých seba. Ale Peter a Pavol – rovnako ako mnoho ľudí v histórii – sú nádejou, že človek sa môže napriek tomu vydať ďalej, dokonca sa môže zlepšiť. V dnešných časoch nie je málo pripomínať si takúto jednoduchú pravdu. Dnes totiž oveľa viac chceme zmeniť všetko okolo – máme na to veľa možností – čakáme zmenu od iných, vieme vycúvať z manželstva, zo školy, zo zamestnania…, ak sa nám niečo nepáči. Ale nie je celom bežné, že by sme chceli meniť seba, pracovať na sebe. Preto by sa tu dalo skončiť a ukázať na Petra a Pavla ako na tých, ktorí sa zmenili, a tým priniesli veľké požehnanie pre celé generácie.
Ale neskončím tu. V evanjeliu sme počuli, ako Ježiš dal Petrovi prísľub, že on bude skalou, na ktorej bude stáť Cirkev. Pritom Ježiš poznal Petra, vedel o jeho slabostiach. Ale veril mu. Napriek všetkému Ježiš Petrovi veril.
Čítal som jeden komentár k Biblii, teda predovšetkým k jej prvým kapitolám o stvorení sveta a človeka. Autor komentára Rémi Brague si dal veľmi záležať, aby zdôraznil, že posolstvo týchto strán je: Boh verí v človeka. Teda nie, že človek verí a má veriť v Boha. Ale že Boh verí v človeka. Preto nám dal zem – v nádeji, že ju nezničíme, preto nám dal život, preto nám dal slobodnú vôľu – možnosť rozhodnúť sa pre dobro či zlo, preto aj po vyhnaní prvých ľudí z raja dostávajú oni ponuku na záchranu – v nádeji, že budú spolupracovať. Boh verí v človeka napriek tomu, že vie, akí sú, akí sme.
Môžeme aj my veriť v človeka? Tu by som bol opatrnejší. Môžeme mať nádej. Môžeme dúfať, že sa človek dá na dobré cesty, môžeme a máme sa snažiť nájsť to dobré, s čím sa dá spolupracovať. Ale veľa udalostí v histórii nás varuje, že nemôžeme len naivne veriť v človeka. Nemôžeme sa spoľahnúť na to, že keď je človek človekom, tak nutne vyrastie v dobrého človeka.
Práve preto je cenné pripomínať si, že Boh – nie ľudia a človek, ale Boh – v nás verí. To je pozvanie, ktoré čaká odpoveď.
A tu je ešte jedna poznámka. Peter a Pavol v Ježišovi objavili stred svojho života a stred svojho „ja“. Petrovo vyznanie „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha!“ môžeme vnímať ako vyznanie, ku ktorému sa vracal aj po svojich pádoch. Ako vyznanie, ktoré ho stavalo na nohy. A Pavol písal: „Mne žiť je Kristus a zomrieť mi je zisk“. U neho jednoznačne – aj v iných výrokoch – môžeme vidieť, že Kristus sa stal kontrolným bodom, centrom a smerovaním jeho života. V takomto prípade sa v ľudí veriť dá. V takomto prípade hľadajú nie seba, ale vyššie dobro. Vtedy odpovedajú na výzvu viery Boha v nás.
V dnešných modlitbách veriacich budeme prosiť za cirkev. Spomeňme si aj na seba samých, aby sme boli verní tomu, čo sme spoznali ako dobré, aby sme úprimne hľadali ten správny stred a centrovanie svojich životov. Aby sa nám dalo veriť, aby nám mohol veriť sám Boh.
Peter Cibira