Na konci svojho príhovoru sa chcem dnes dopracovať k myšlienke z dnešného evanjelia (Lk 2, 1-14): radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom. Je to už dvadsať storočí od narodenia Ježiša Krista. Patrí tá radosť všetkým? Pri pohľade na všetku komerciu okolo Vianoc by niekto mohol mať pocit, že vianočná radosť už môže patriť všetkým. Že už takmer všetci vedia aspoň to, že sú a čo sú Vianoce. Ale vieme, že by to bol veľmi povrchný pohľad.
Pomôžem si trochu históriou. Hoci Vianoce vyzerajú ako romantické a rozšírené sviatky, svoju cestu do našej kultúry si razili pomerne pomaly. Oficiálne sa začali sláviť až v štvrtom storočí. Ale i tak boli pre mnohých problematické. Dôvod bol a je jednoduchý: Boh, ktorý leží na slame, ktorý je závislý od darov pastierov a iných chudákov, to predsa nemôže byť Boh! Až niekedy v 12. storočí sa verejná mienka preklopila tak, že sv. František Assiský mohol urobiť prvé jasle a položiť do nich dieťa zobrazujúce Ježiša.
A skutočne, predstava Boha v detskom tele je zarážajúca. Celý príbeh sa odohráva akosi „mimo“. Mimo mesta, mimo pohľadov a tlieskania davu. Ale aj mimo logiky moci a úspechu. A predsa si tento príbeh svoju cestu do histórie našiel. Už naše pomenovanie „štedrý deň“ naznačuje, že tento príbeh dokázal nabádať k štedrosti. Treba asi dodať, že to nebola taká štedrosť ako dnes – teda najmä voči svojim blízkym. V starých dobách sa prestíž získavala nie bohatstvom, ale štedrosťou. A tak v tento deň mali bohatí možnosť trochu sa predviesť. A možno si aj uvedomiť, že ich blaho je tiež zo štedrosti Božej. Napriek dlhej ceste Vianoce predsa len posunuli logiku. Aspoň čiastočne. Zástupcovia tých, ktorí to pochopili, sú dnes spomínaní pastieri. Išli sa pokloniť. Skloniť svoje dospelé postavy. A hrdé hlavy. V priebehu dejín sa k nim postupne pridalo množstvo ľudí, aj keď nie všetci. A to je pre mňa zázrak. Napriek tomu, že je to mimo logiky, ľudia sa občas dokážu skloniť aj pred tým, čo je bezmocné, čo potrebuje štedrosť. Nie je to nádej? Iste, oslavujeme príchod Božieho Syna. Ale aj zázrak toho, že ľudia túto podstatu rozpoznávali, aj keď veľkej časti sveta to mohlo pripadať ako nelogické.
Ak anjel zvestoval, že táto radosť bude patriť všetkým ľuďom, tak to iste nebude hneď. Ale k našej nádeji patrí, že sa ľudstvo občas vie a snáď sa raz bude naplno vedieť pokloniť správnym smerom.
Peter Cibira