Príhovor na sviatok Sedembolestnej Panny Márie – 15.9.2014

Počet bolestí Panny Márie vznikol v tradícii, v stredoveku. Všetci vieme, že spočítať bolesti nejakého života sa nedá. Niekedy povieme, že už niečo nebolí, ale ono sa to po rokoch ozve, inokedy si nahovárame, že niečo nebolí, ale ono to bolí, o inom po čase povieme, že to nebolo také zlé. Jednoducho, presný počet bolestí sa v žiadnom živote nedá vyjadriť presným číslom. Aj pri Panne Márii si niektoré národy ponechali len pomenovanie Bolestná Matka, prípadne Prebolestná.
Ak my hovoríme o Sedembolestnej Panne Márii, tak pri číslovke sedem máme na mysli to, čo tradícia najviac spomínala. Začalo to už predpoveďou, že toto dieťa prinesie meč bolesti do srdca svojej matky, pokračovalo to útekom celej rodiny do Egypta, potom hľadaním dvanásťročného Ježiša v chráme. Potom prichádzajú tie silnejšie – keď ho Mária vidí na krížovej ceste, keď ho vidí pribitého na kríž, keď do jej rúk, do jej lona skladajú mŕtve Ježišovo telo a napokon zatvorenie hrobu nad Ježišom, teda jeho pochovanie. Už samotné takéto vymenovanie by stačilo na to, aby sa z toho vytvorila naša meditácia a aby sme mohli vnímať hĺbku bolestných udalostí v Máriinom živote. Predsa však asi vnímame, že aj za týmito jasnými ranami v živote Panny Márie sa skrýva ešte niečo silnejšie.
Všetko to začalo tým, keď Mária dala svoje „áno“, svoje „fiat – staň sa“ Bohu. Zdanlivo by to malo znamenať, že jej život sa premení na dobré a príjemné prežívanie. Ale vidíme opak – jej život je takmer neprestajne pretkaný bolesťou. „Áno“ Bohu neznamená, že život bude už len dobrý! Poznajú to manželia – tiež si dávajú svoje „áno“ aj do budúcnosti, ktorú nepoznajú. A dávajú si ho aj do ťažkých chvíľ. Ak v tom aj vydržia, sú krásnymi. Ale jednoduché to často nie je.
Mária si snáď mohla zariadiť život inak. Možno mohla navrhnúť svojmu Synovi, keď bol na vrchole slávy, aby si urobil živnosť z uzdravovania, veď má na to schopnosti a určite by sa uplatnil! Ale ona s ním ide iným smerom.
Sú ľudia, ktorí hovoria, že tá najsilnejšia otázka nad životom je, či to všetko malo zmysel. Či malo zmysel prijať ťažkosti, či malo, v Máriinom i našom prípade, zmysel povedať Bohu svoje „áno“, či malo zmysel vydržať. A toto sa mi javí ako hlavná, pod všetkým podpísaná bolesť v Máriinom živote.
Ak premýšľam nad zmyslom, v pamäti sa mi vynára kniha od rakúskeho psychiatra židovského pôvodu Viktora Emila Frankla. Kniha nesie názov „A predsa povedať životu áno“. Frankl bol v koncentračnom tábore. Mal šťastie – prežil. Už v tábore pomáhal svojím kolegom v tom, aby objavili zmysel aj v ich situácii. To preto, že keď má človeka zmysel, unesie veľa vecí, aj ťažkých. Naopak, ak sa stratí dôvera v zmysel, neraz to znamená aj stratu síl k životu, a často aj samotného života. Frankl došiel k poznaniu, ktoré je vyjadrené už v samotnom názve knihy: a predsa áno!
A toto vnímam aj ako posolstvo dnešnej slávnosti Sedembolestnej Panny Márie. Jej odkaz akoby znel: Má zmysel povedať Bohu „áno“, aj keď to neznamená bezproblémový život. Má zmysel povedať svoje „áno“ životu, aj keď je ťažký. Možno až potom, neskôr spoznáme, v čom ten zmyslel bol, ale predsa môžeme dôverovať, že je. Život má zmysel i vtedy, keď práve netvoríme veľké veci, ktoré po nás zostanú, má zmysel i vtedy, keď práve neprežívame príjemné chvíle a určite si neužívame život. Jedna z možností, ako má život zmysel je: uniesli sme to, čomu sme nerozumeli, čo bolelo, čo bolo ťažké. V tomto je Sedembolestná Matka veľkým príkladom. A my vieme, že jej príklad mal zmysel.
Peter Cibira

757 celkovo 1 dnes