V čítaní (Sk 6,8-10; 7,54-60) sme dnes počuli, ako si svedkovia odložili svoje rúcha k nohám mládenca menom Šavol. Chcem pripomenúť, že tento Šavol, akýsi dozorca nad kameňovaním Štefana, je náš apoštol Pavol, z ktorého listov si počas mnohých nedieľ čítame. Samozrejme, Pavlom a veľkým apoštolom kresťanstva sa stal až po svojom obrátení. V dnešnom texte ešte stál na druhej strane. Tiež sa mi zdá dôležité pripomenúť, že Šavol a Štefan boli spolužiaci, vychádzali z toho istého učenia. Historici sa zhodujú, že obaja boli veľmi nadaní. V tom čase ešte nešlo o vojnu medzi dvomi konfesiami. Išlo o rozpor uprostred synagógy, teda v rámci židovskej obce. Rozpor medzi tými, ktorí uverili, že Ježiš je prisľúbeným Mesiášom, ktorého ich Písma predpovedali, a medzi tými, ktorí takéto tvrdenie odmietali. V Štefanovom prípade toto štiepenie názorov uprostred tej istej skupiny dopadlo po prvý raz veľmi tragicky.
Biblia Starého zákona na mnohých miestach upozorňuje, že zabíjať či robiť zlo v mene Boha sa nesmie. Zasadzuje sa o to, aby sa ľudská podlosť, falošné motívy nezakrývali Božím menom, Božou vôľou. Odborníci na etiku si vážia Starý zákon – okrem iného – preto, že v knihe Levitikus je výzva na osobnú morálku: „Nepridáš sa k väčšine, keď bude páchať neprávosť!“ Táto veta zaznela vo svete, kde sa ľudia riadili predovšetkým morálkou svojho kmeňa. Ísť podľa vlastného svedomia, dištancovať sa od zvykov kmeňa či od samotných súkmeňovcov, ak smerujú k zlému, to bol obrovský posun. Šavol i Štefan tieto slová poznali. Čo sa stalo, že Šavlovi vtedy nenapadli?
Ježiš učil a bojoval v duchu naznačeného smerovania Starého zákona. Skrývanie sa za Boha, za ktorého si ľudia zakrývajú vlastné motívy, vlastné ambície, dokonca vlastné zlo, to bol dôvod na najväčšiu kritiku voči farizejom a zákonníkom. Pri Ježišovi je možné sa učiť, že práve toto je jedným z najhorších hriechov. Je horší ako samotná nemaskovaná zloba. Voči hriešnikom Ježiš nebol taký prísny ako voči farizejom a zákonníkom. To bol však aj podstatný dôvod jeho ukrižovania. Lenže aj dnes by sme našli príliš veľa desivých príbehov, v ktorých si ľudia berú do úst meno Boha, keď konajú zlo. Ani dnes sme dostatočne nepochopili to „nepridáš sa k väčšine, keď pácha neprávosť“, ani Ježišov zápas s farizejmi, aby v mene Boha nesťažovali život. Ba pokušenie dávať skupinám ľudí nálepku „dobrí“ či „zlí“ je dnes veľmi výrazné. A nebezpečné. Deliaca čiara medzi dobrom a zlom však nie je totožná s deliacou čiarou medzi konfesiami. Štatisticky je veľmi pravdepodobné, že rovnaké množstvo zla je tak medzi katolíkmi ako medzi ateistami. Ale rovnaké bude pravdepodobne aj množstvo dobra. Deliaca čiara medzi dobrom a zlom prechádza každým jedným človekom. Iste, žijeme v časoch, keď sme možno voči nejakej skupine ľudí opatrnejší. Len by sme určite nemali podľahnúť pokušeniu súdiť ľudí podľa nálepiek, paušalizovať všetkých ľudí v jednej skupine. To je veľké nebezpečenstvo. Aj dnešnej doby.
Sviatok svätého Štefana však slávime uprostred Vianoc. Asi nemôže ísť len o varovanie pred tým, aby sme pod naše rozsudky nepodpisovali samotného Pána Boha. Skôr sa na Štefanovom príbehu môžeme pýtať: Kam sa stratil Boh? Kde bol Boh? Myslím, že odpoveď môže znieť: V Štefanovom príbehu bol Boh v jeho modlitbe, v prosbe, aby Otec odpustil sudcom a katom, pretože nevedia, čo robia. Boh je v jeho odpustení. Napriek tomu, že Štefan prehral svoj boj, neroztáča špirálu zla, odplaty a nenávisti. Zastavuje zlo svojou prosbou o odpustenie. Aj to je jedným z prejavov Boha. Český teológ Tomáš Halík používa sympatickú metaforu: svet vonia po Bohu. Svet prirovnáva starému sudu od vína. Aj keď v ňom už dlho víno nebolo, predsa je ho tam cítiť. Aj ako niečo neprítomné. Halík rozvádza metaforu a hovorí o tom, ako Boh stvoril svet, ale potom akoby sa z neho vzdialil. Nechal ho ľuďom. Našej slobodnej vôli schopnej konať dobro i zlo. Ale napriek zdanlivej neprítomnosti je Boha cítiť i v tom, čo tu nie je a malo by byť. Štefanova modlitba a presvedčenie, že práve v nej bol v celom tom tragickom príbehu prítomný Boh, je pre mňa niečo ako odozva takejto vône. A myslím, že je to veľmi dôležitá cesta – Boh je prítomný niekedy len vo volaní, v túžbe po tom, čo by tu malo byť a nie je. Je prítomný v túžbe po spravodlivosti, pokoji, láske, po dobrom svete. Je prítomný vo všetkom, čo vnímane, že by malo byť inak, lepšie. Ak vážne túžime a usilujeme sa o spravodlivosť, pokoj, pravdu, …, môžeme dúfať, že v tomto snažení je prítomný aj sám Boh. Ak napriek všetkej tme okolo nás veríme vo svetlo, nevzdávame sa ho, už v tejto túžbe je prítomný aj sám Boh. To je Jeho vôňa, ktorej sa nechceme vzdať. A to nie je vecou konfesie, ale človeka.
Peter Cibira