Príhovor na Veľkonočnú nedeľu 21. 4. 2019

Existujú dve skupiny ľudí, ktoré majú o Ježišovom zmŕtvychvstaní jasno. Prvá skupina sú ľudia, ktorí jednoducho prijali, že Ježiš je živý tam niekde na nebesiach a že život pokračuje. K tomu už netreba žiadne komentáre a žiadne otázky. Druhá skupina, ktorá v tom má jasno, sú ľudia, ktorí si povedali, že nikdy nikto nestretol niekoho mŕtveho a že vieme, čo sa deje s ľudským telom po smrti. Teda zvesti o zmŕtvychvstaní sa nedá veriť. A to tiež nepotrebuje žiadne komentáre a žiadne otázky. Ak nepatríte úplne ani do jednej z týchto skupín, ak ste niekde medzi, tak ste veľmi podobní ľuďom, o ktorých hovorí evanjelium.

Rozprávanie evanjelia o vzkriesení a samotná udalosť vzkriesenia totiž vôbec nekladú otázku, čo sa stalo s Ježišovým telom, ako to pokračovalo, kde asi prebýva… Skôr sú tu prítomné iné, dokonca asi náročnejšie otázky.

Náročná otázka, na ktorú príbeh o vzkriesení odpovedá, zaznela z Ježišových úst na kazateľnici zvanej kríž. Bola to otázka: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ To je naozaj vážne: Opustil Boh svojho služobníka, Božieho Syna? Cítil sa Ježiš až taký osamotený, opustený? Alebo to bola len nedopovedaná modlitba? Ak túto otázku trochu premeníme, tak je to otázka o zmysle: Malo zmysel všetko, čo som robil? Malo zmysel týmto ľuďom umývať nohy a dávať im príkaz lásky? Malo zmysel pomáhať a kázať? Takéto otázky sú vážne aj pre nás. Iste, môžeme mať obdobia života, keď otázky nekladieme. A tiež obdobia, keď ich radšej nekladieme. Ale predsa stojíme aj my pred tým, čo má vlastne zmysel, kedy má naše snaženie a dávanie sa zmysel, či nie sme opustení samotným Bohom…

Odpoveď na Ježišovu otázku neprišla hneď. Najprv prišlo len veľké ticho piatkového večera a celej soboty. Až potom, vo veľkonočnom ráne sa začína postupne rysovať odpoveď. V dnešnom úryvku evanjelia (LK 24, 1-12) sme počuli začiatok odpovede v protiotázke: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?“ Teda akési upozornenie na to, kde pozostalí po Ježišovi hľadajú a majú hľadať odpoveď. A potom prichádza usmernenie: „Spomeňte si, čo vám hovoril, čo ste spolu prežili!“ To je niečo úplne iné, ako zodpovedať otázku o mŕtvom Ježišovom tele.

Celý príbeh vzkriesenia, rozprávanie o tom, ako sa Ježiš zjavoval, ako s apoštolmi jedol, ale aj ako ich desil, ako ho nepoznali i poznávali, vlastne naznačuje predovšetkým otvorenosť pre iný spôsob existencie. A to robil aj Ježiš počas života. Keď v posledný večer pred smrťou – s istotou, že toto skončí jeho smrťou – umýval apoštolom nohy, zanechával im tým svoju odpoveď na otázku po zmysle života a po novej existencii. Učil tým prekonaniu svojho ega, svojho vlastného kruhu. Učil robiť veci, ktoré sa nemusia hneď vrátiť. A možno sa nevrátia nikdy. Ale predsa zostávajú pred Bohom. V takomto duchu by sme mohli vnímať celé jeho pôsobenie a učenie. A aj keď sa Ježiš pred smrťou na kríži zachvel, predsa toto sa javí cez jeho zmŕtvychvstanie ako základná odpoveď.

Takáto premena k prijatiu novej existencie sa po jeho smrti udiala aj s jeho nasledovníkmi. Z ustráchaných ľudí sa rodia ľudia odvahy schopní mučeníctva. Zo smutných ľudí sa rodia ľudia, ktorí rozdávajú radosť. Nie že by sa im to všetko vracalo. Stali sa ľuďmi, ktorí napriek neistote výsledkov prekračujú prah vlastného ega a vlastných záujmov.

Ak to povieme inak a dovolíme si malé zjednodušenie, tak môžeme povedať, že dávni ľudia nemali inú možnosť, len vnímať sa ako súčasť prírody. Raz sa narodili a raz zomrú. V takom prípade zmysel všetkého mohol byť v tom, že si mali odtrhnúť zo života všetko, čo sa len dalo. Prípadne mávnuť rukou a rezignovať, pretože nič nemá zmysel. Izraeliti do tohto priniesli nový rozmer. Vnímali sa ako súčasť kolektívu, národa, ktorý má veľké prisľúbenia. Prisľúbenia usadenia sa, rastu, dokonca dorastenia na prvý a najväčší národ na svete. Kristus a kresťanstvo priniesli ešte niečo iné. A to je naplnenie zmyslu existencie nie tým, že si zo života zoberieme pre seba čo sa dá, ani nie dôverou v spoločnú snahu kolektívu, ktorá zmení svet. Kristov život a vzkriesenie poukázali na odvahu naplniť zmysel existencie tým, že prekonáme kruh svojich vlastných záujmov a ideme v Kristovom duchu aj tam, kde sa nám to hneď nevracia. Kristovo vzkriesenie je pozvánkou k dôvere kráčať v Božích šľapajach, aj keď nami môže otriasť otázka o zmysle všetkého.

Odpoveď na Kristovu otázku a otázku jeho blízkych prišla. Nie tak, aby bola pochopiteľná, ale tak, aby dala silu a nádej.

Peter Cibira