Spojenie Božieho Syna a smrti na dreve kríža je výrazne zvláštne. Prečo to tak bolo, to nie je možné vysvetliť. Kresťanstvo je takýmto spojením výnimočné. Pápež Ján Pavol II. v roku 1984 napísal, že cirkev i on ako nehodný biskup rímskej cirkvi, sú strážcami tohto tajomstva „smrteľného objatia kríža s telom Božieho Syna“. Predpokladám, že pomenovanie „nehodný biskup“ tu znamená práve to, že ani on nemôže dostatočne objasniť toto zvláštne prepojenie.
Výrazná zvláštnosť spojenia Božieho Syna s krížom sa prejaví ešte viac, keď si uvedomíme, že človek túži po šťastí, po spokojnosti, po naplnenosti života, po víťazstvách… A k tomu ako protipól, ako vyrušenie znie posolstvo o Ježišovi na kríži.
Počuli sme v pašiovom príbehu (Jn 18, 1-19, 42), že veľrada, farizeji so zákonníkmi a sfanatizovaný ľud vlastne vyhrali. Dosiahli, čo chceli. A predsa sa dvetisíc rokov neobracia pozornosť na týchto víťazov, ale na porazeného. Aj keby nebolo nasledovalo zmŕtvychvstanie, už takýto obrat je nesmierne dôležitý. Takýto pohľad totiž pripomína, že celými dejinami ľudstva sa tiahnu výkriky utrpenia a bolesti. A to nielen bolesti, ktorú spôsobia choroby a smrť. Ale aj výkriky bolesti ľudí, ktorým iní ublížili, ktorí boli ponížení, zatlačení, pokorení… Tie výkriky nevieme riešiť. Tie sú volaním do neba. Ale aj premieňajú svet – pokiaľ sú na ne ľudia citliví, hoci ich aj nevedia vyriešiť.
Nevieme vysvetliť, prečo bola Ježišova cesta práve takáto. Ale v kresťanstve ide viac o prax ako o vysvetlenie. To platí aj v tomto prípade. Ježišova opustenosť, jeho prehra voči zlobe, jeho smrť volá, aby bola citlivosť na bezmocnosť prenesená do každodennej praxe. Bez nej nebude na svete skutočného a hodnoverného víťazstva.
Peter Cibira