Jn 18, 1-19,42
V posolstve Veľkej Noci nájdeme skoro celý život – to je akýsi refrén, ktorý tento rok opakujem. Je tam priateľstvo i zrada, nenávisť i láska, pochybnosti i obnovenie istoty, je tam smrť i obnovenie nádeje… A dnes sme počúvali, že je tam kríž a bolesť, prehra.
Nielen v slovách, ktoré sme počuli z evanjelia, stojí v centre kríž. Je dnes prítomný ako hlavný symbol aj v liturgii, budeme sa pred ním skláňať.
Len pripomeniem, že kresťania na začiatku nemali kríž ako ozdobu svojich domov. Dokonca minimálne štyri storočia s tým mali problém. A je to prirodzené – ani si nevieme predstaviť, že by si niekto vyložil fotku svojho príbuzného – ktorý bol popravený počas komunizmu či fašizmu – fotku z popravy. To by nebolo nič dobré. A aj evanjeliá, napriek tomu, že prinášajú správu o Ježišovom umučení, sú celkom diskrétne, bez zbytočného drásania nervov: tam ho ukrižovali…, odovzdal ducha…
Dnes máme kríže aj doma a teraz aj ako centrum liturgie. Čo chce táto spomienka povedať? V prvom rade je zrkadlom proti hriechu a zrade, proti všetkému zlému, čo je človek človeku schopný urobiť! Je to volanie, výkričník, varovanie. Ale tiež je to volanie po solidarite so všetkými ponižovanými, bezmocnými, opustenými… To sú všetko dôležité témy. A ak kríže, na ktoré sa občas pozeráme, nám toto budú pripomínať, je to dobre!
Je tu však ešte niečo dôležité: na tom kríži zomrel nevinný, dokonca najlepší – Boží Syn. A sme pri dôležitom rozdiele kresťanstva od ostatných náboženstiev: Boh nechal zomrieť svojho Syna. Kríže nesú nielen hriešnici, ale aj tí, ktorí si ich nezaslúžia. Viera a vzťah k Bohu neznamená, že naša cesta nikdy nebude aj krížovou cestou! Ale tá Ježišova krížová cesta nám skôr prináša posolstvo, že keď nesieme kríže, môžeme dúfať, že je s nami ten, ktorý niečo podobné prešiel. Že je s nami Boh. Nie, že by za nás odniesol kríže, alebo ich zničil, ale že je s nami.
Peter Cibira