Príhovor v nedeľu 11. 9. 2016

Počuli sme dnes tri Ježišove podobenstvá. Najznámejšie je asi rozprávanie o márnotratnom synovi. Inšpirovalo množstvo umelcov – výtvarných či literárnych. Je známe nielen pre ľudí čítajúcich Bibliu, ale pozná ho aj veľa nenáboženských ľudí.
Je evidentné, že hlavná niť ukazuje na obrátenie. Je to hlavnou niťou aj v iných Ježišových rozprávaniach. Ale je tu ešte niečo viac.
Pokúsim sa v niekoľkých vetách zhrnúť, čo sme to vlastne počúvali. Mladší syn akosi predbehol smrť otca a pýta si majetok. To nebolo zvykom a ani u nás to nie je úplne bežné. Potom odišiel a hýrivým životom všetko premárnil. Nevieme, čo bol presne hýrivý život. Možno si zle urobil rozpočet, možno niečo iné. Starší syn povedal, že to bolo hýrenie s neviestkami. Ale nevieme, či to nebola len fantázia staršieho brata. Mladší zažil obrovské poníženie: pásť svine – už to muselo byť pre Ježišových poslucháčov veľmi vyrušujúce, pretože ošípané boli pre nich nečisté zvieratá! Ponižujúci bol i hlad a smrad. A ponižujúce bolo aj to, že musel byť sluhom na spôsob otroka. V ponížení prichádza k pokániu – nie z dôvodov lásky k otcovi, nie z náboženských dôvodov, ani nie z nejakých iných ušľachtilých dôvodov. Ale vinu si uvedomuje a nejde prosiť, aby sa otec tváril, že sa nič nestalo, že nejako znovu začnú. Chce si len u otca nájsť prácu. Starší syn je zas poctivec, ktorý celé roky pracoval. Ale keď za ním prichádza otec, tak syn nehovorí o láske k nemu, hovorí o mnohoročnej službe! Bral to ako svoje dávanie, ako svoje pokorenie. Obaja synovia prišli o ľudskosť. Mladší sa dostal do neľudského, ponižujúceho postavenia, starší prišiel o svoju ľudskosť voči bratovi, otcovi a rodičovskému domu.
Je možné rôznymi spôsobmi premýšľať nad týmto podobenstvom. Na mňa zapôsobila rečnícka otázka prof. Halíka, či to nie je opakovaný príbeh našej západnej civilizácie: aj tá sa začala tváriť, akoby otec – teda Boh – už nebol, bol mŕtvy, začala sa hnať za slobodou… A ja tam tú podobnosť vidím. Psychiater a psychológ Viktor Emil Frankl, ktorého si veľmi vážim a často citujem, hovoril, že sníva o tom, že raz okrem sochy slobody, ktorá stojí na východnom pobreží Ameriky, postavia na západnom pobreží aj sochu zodpovednosti. Nejde, samozrejme, o sochy, ale o princíp. Sloboda a zodpovednosť musia ísť spolu. A to nielen v civilizácii, ale aj u každého z nás. Ak sa sloboda odtrhne z reťaze – čo môžeme vidieť u mladšieho syna – je to zlé. Ale ak sa zodpovednosť zablokuje, uzatvorí, stratí schopnosť tešiť sa, prijať aj zblúdilých, tak je to tiež zlé. Vážime si slobodu, vážime si aj zodpovednosť. Ale jedna bez druhej sa môžu premeniť na chorobu.
Predsa však chcem ešte pripomenúť tretiu postavu podobenstva. Je to otec. Je to postava nezanedbateľná. Aj keď v celom príbehu môžeme jasne vidieť niť obrátenia, predsa je postava otca ešte niečo dôležitejšie. Ježiš totiž neprišiel ľuďom povedať, že nemáme kradnúť a zabíjať! To sú dôležité veci, ale to hovorili aj ľudia pred Ježišom, aj po ňom. Na to vedia prísť aj neveriaci ľudia – stačí trochu rozumu a citlivosti. Ježišov prínos, jeho novota je vo vykreslení Otca – teda Boha. A v dnešnom podobenstve je jeho veľmi plastické zobrazenie. Ten otec totiž mladšiemu synovi daroval budúcnosť. A pokúšal sa ju darovať aj staršiemu. Daroval im budúcnosť cez milosrdenstvo, cez neodsúdenie. Mladší syn bol nezodpovedný vo svojej slobode, starší sa azda právom hneval. Ale má to riešenie bez milosrdenstva? Pritom otcovo milosrdenstvo neznamená, že by mávol rukou a povedal, že sa nič nestalo, alebo že by nevidel problémy. On prekračuje neriešiteľnú situáciu. Vracať sa k obrazu Boha ako milosrdného a láskavého otca, je veľmi dôležité. Premieňa to naše postoje. Dalo by sa to nadlho rozoberať, ale postačí, ak si to zoberieme ako výzvu na premýšľanie v našich súvislostiach.
A tak to zakončím prosbou: aby sme nezostali vonku! Ani vtedy, keď túžime po tom cennom dare slobody, aby sme predsa neskončili ako odtrhnutí z reťaze. Ale aby sme nezostali vonku ani vtedy, keď sme ľudia zodpovednosti a hnevajú nás iné spôsoby života. Aby sme ani v jednom nezostali vonku, teda tam, kde niet riešení. O to prosím Pána Boha za nás všetkých.
Peter Cibira