Bolo mi jasné, že o nejaký čas zrejme aj na mňa príde rad. Tak som premýšľal, o čom by som asi hovoril. Kolegovia mi hovorili, aby som sa toho nebál. A tak som si povedal, že skúsim povedať svoj príbeh, svoje svedectvo.
Písal sa rok 1984, bolo to niekedy v apríli, máji. Bolo to po prijímačkách na strednú školu. Bol vtedy ešte komunizmus (to asi viete podľa toho roku). Hlásil som sa na strednú elektrotechnickú školu s maturitou. Prijali ma. Bol som prijatý, mal som papier. A tak sme išli s mamou a súrodencami do kostola. Otec zostával doma, ten akože nemohol chodiť do kostola – bol v strane, aby mohol robiť skladníka, aby priniesol domov nejaké peniaze. A pritom som sa nedávno dozvedel, že to nebolo ani tisíc korún československých. A to sme boli päťčlenná rodina. Mamina zarábala ešte menej. Pamätám si, akoby to bolo dnes, a bolo to zarážajúce, zvláštne: vzadu v predsieni kostola na nástenke bol oznam, ten istý, čo sa každý rok opakuje, že prijímajú na teologickú fakultu, treba k tomu tie a tie dokumenty. A ja som si povedal: „Pane Bože, nehnevaj sa, ale už som prijatý na túto elektrotechnickú!“ Ani mi nenapadlo, že to je vysoká škola, nie stredná. Vôbec mi to nenapadlo. A toto považujem za také prvé povolanie, prvé zavolanie.
Tesne pred druhým zavolaním mi babka – ešte stále žije, bude mať onedlho deväťdesiat rokov – povedala: „Ty, Kajo, nepôjdeš náhodou za farára?“ Povedal som, že to určite nie. Asi dva týždne na to prišlo druhé povolanie: otec, ktorý nechodieval do kostola, ktorý nikdy neprišiel za mnou s Katolíckymi novinami, aby som sa pozrel, čo je tam napísané, ktorému sme Katolícke noviny nosili z kostola, pretože on doma pozeral športku (vtedy ešte nebývali sv. omše v televízii) a čítal si Katolícke noviny. Prišiel vtedy za mnou do izby (už som chodil na vysokú školu strojnícku a mal som veľa učenia) s Katolíckymi novinami, aby som sa pozrel, čo tam píšu. A ukázal mi presne ten istý text, ktorý som videl v osemdesiatom štvrtom na nástenke kostola: Prijímajú do seminára na teológiu.. Vtedy som si povedal: „Pane Bože, to asi myslíš vážne“. Začal som sa o tom rozprávať so svojím duchovným vodcom. Vtedy saleziáni pracovali v utajení, chodili normálne do práce, boli to tajne vysvätení kňazi, pracovali na sídlisku (ja som totiž z Bratislavy). Na sídlisku pracoval takýto kňaz a toho som sa pýtal, čo by povedal, keby som išiel za kňaza. „Keď to myslíš vážne, som ochotný pripraviť ťa na prijímačky ..“ Bol som prekvapený, ako ľahko to išlo. V spoločenstve sme boli asi len piati či šiesti, povedali mi tam, že nevidia žiaden problém. Hovoril som rodičom, čo by povedali oni: „Keď chceš, tak si to vybav.“ Prvý krát v život som behal po úradoch, musel som si vybaviť všetky papiere (keď som išiel na strojnícku fakultu, nemusel som vybavovať žiadne papiere, keď som išiel na teológiu, musel som si všetko obehať). A tak ma na teológiu prijali.
Vyštudoval som na teológii. Chodil som tam šesť rokov. Samozrejme môžem potvrdiť, že štúdium teológie a prípadne aj život v seminári je veľmi vzdialený tomu, čo je život kňaza vo farnosti. V 96-om ma vysvätili za kňaza. Už aj v seminári začali podnety, vážnejšie uvažovanie nad svojou vierou. Smiešne bolo, že akýmsi znakom pravosti povolania bolo to, kto sa príde prvý modliť do kaplnky a posledný odchádza – ten má pravé povolanie. Vždy bol pre mňa problém, aby som neodišiel prvý. Tak som odchádzal medzi prvými, ale nie prvý, pretože som nemal na to odvahu. Po šiestich rokoch som sa dostal na prvé kaplánske miesto: Sládkovičovo. Musel som pozrieť na mape, kde to je. Nejakých pätnásť rokov som slúžil na juhu Slovenska – ako kaplán, ako administrátor, neskôr ako farár.
Udalosti, ku ktorým sa chcem dostať, nastali 6. júna v roku 2009. Vtedy sme dostali nového arcibiskupa. Dovtedy som si myslel, že takto to jednoducho v cirkvi je a bude, treba sa snažiť a niečo robiť, aby bol aj vlk sýty, aj ovca celá. Keď prišiel nový arcibiskup, uvedomoval som si, že sa tu dá robiť niečo viac. Cítil som niečo ako čerstvý vzduch a že je tu niekto, komu môžeme naozaj povedať „otec“, hoci som mu tak nehovoril. Asi sú moje myšlienky namieste, keď sv. otec František z príhovoru 21.6.2013 apoštolským nunciom hovorí o biskupoch: „Dbajte na to, aby kandidáti boli takí pastieri, ktorí sú blízki ľuďom. Toto je prvé kritérium. Nech majú blízko ľuďom. Keď je niekto veľký teológ a mysliteľ, nech ide na univerzitu, tam iste urobí veľa dobrého. My však potrebujeme pastierov. Nech sú otcami a bratmi. Nech sú mierni, trpezliví, milosrdní, nech milujú chudobu, tú vnútornú, ktorá ich oslobodzuje pre Pána, aj tú vonkajšiu, ktorej znamením je jednoduchý a strohý životný štýl. Nech nemajú zmýšľanie kniežat. Nech nie sú ctižiadostiví a netúžia po biskupskom úrade…. A nech sú ženíchmi jednej jedinej cirkvi bez toho, aby stále hľadali nejakú inú.“
Dňa 2. júla 2012 o dvanástej hodine bola čierna hodina. Odvtedy začal vír akýchsi zvláštnych, rýchlych a rôznych udalostí. A nielen navonok, v dokumentoch, ale aj v duši. Aj v mojej. A nebol to malý vír. Dospelo to tak ďaleko, že som si hovoril: Ak toto robia so zeleným stromom, čo spravia s tým suchým, ako som ja? Vtedajšiemu pánu dekanovi som otvorene povedal: „Ak to takto myslia, tak nech si hľadajú iného somára, ktorý im to bude robiť!“ Mal som toho plné zuby. Dekan mi vtedy povedal: „Čo povieš ľuďom?“
Rozprávaním o povolaní som sa chcel dostať k tomuto. Práve to som cítil, že som zavolaný k ľuďom. A pán dekan mi pripomenul akoby tretie povolanie: „Čo povieš ľuďom?“, teda si pre ľudí! Avšak ešte stále vo mne hlodalo „ale“: Ako to ustáť, ako zostať, ako byť verný, ako ďalej žiť? Pretože aj ľudia prichádzali a pýtali sa: „Pán farár, teda ako, čo ďalej?“ Áno, boli aj takí, ktorí nadávali – na tých i na toho. Ale ako to ustáť, ako sa v tom nájsť? Hovoril som si: Nie Kristus je ten prvoradý? Hľadať v tom celom Krista! To nie je jednoduché. Jednoduchšie by bolo dať si reverendu, dať si kolárik – teda akoby sa za to schovať, pretože vrchnosť niečo povedala. Vážim si vrchnosť. Niekedy s tým mám síce problém, ale vážim si vrchnosť. Ale som dospelý. A pevne verím, že aj vo viere dospelý. Už mám ako dospelý aj zodpovednosť. Už ma nebude stále niekto držať za ručičku a hovoriť, kam sa mám postaviť, posadiť, čo povedať. Je to moja zodpovednosť. Nie pred vrchnosťou, ale pred Bohom. Moja zodpovednosť pred Bohom. A je to ťažká vec.
Rozmýšľal som, ako vám to mám priblížiť. Najjednoduchší príklad bude rodina – vaša rodina. Prihláste sa, prosím, ktorí máte úplne ideálnu rodinu. Nehláste sa, prosím vás, všetci! Ako to ustáť: Dcéra sa mi rozvádza – už nie je tvoja dcéra? Je! Zaťa mám alkoholika – nie je tvojím zaťom? Stále je. Išiel vnuk do Medžugoria medzi narkomanov, aby sa liečil – stále je tvojím vnukom! A tiež to musíš nejakým spôsobom spracovať, nie zakrývať. Netváriť sa, že všetko je OK. Vedieť to povedať a neprikrášľovať. A to nie je jednoduché! Pretože sa tým stávame pre druhých terčom. (Tak ako som terčom teraz ja. Nemusíte všetci so mnou súhlasiť.) A predsa si tú rodinu vážim, aj keď s niektorými vecami nesúhlasím. Vážim si tú rodinu a zostávam v tej rodine, som v tej rodine. A stále tu zostáva „prečo“! Prečo je to takto a takto? A to „prečo“ tam stále, podľa mňa, musí žiť. Prečo v tom mám zostať, keď je to takto a takto? Ak to prirovnám k manželstvu: Pýtal som sa jedného staršieho muža, či miluje svoju manželku. Povedal, že už si na seba zvykli za tie roky. Nejde o to, aby sme si zvykli! Ak niečo nežije, začína to zapáchať. Aj vaše manželstvo môže byť stále krásne, ale môže tam zostávať otázka „prečo“. Prečo mám byť s týmto človekom, keď je taký!? Dávať si tie otázky a snažiť sa hľadať odpoveď na tie otázky, vtedy, podľa mňa, dokážeme s tým človekom zostať. Uniesť to s tým človekom. Zistíme, že on nie je dokonalý! Ako nie si dokonalý ani ty! Tak isto, ako ja nie som dokonalý, ale som v tejto loďke, v tejto cirkvi a mienim tu aj zostať.
Súčasne premýšľam, či to nie je pokušenie! Kvôli výhodám – áno, sú tu aj isté výhody! A ja nie som dokonalý! A potom sa môžem pýtať ďalej, prečo ma Pán Boh vybral. „Prečo ma takto trápiš? Takto ma chceš viesť? Takto si to myslel? Nie sú mnohí lepší na túto prácu?“ A znova pokušenie – nechaj to tak, uplatníš sa, máš remeslo v ruke… Uvoľni miesto!
Keď som rozmýšľal nad svojou nedokonalosťou, chybami, povedal som si, že to skúsim ponúknuť aj vám. Aj s tebou môže počítať Boh. Tak isto, ako počíta so mnou. Áno, aj s tebou môže počítať Boh, tak ako počíta so mnou. Skúšame sa mu dať. Tento príbeh možno poznáte:
Aj ty, priateľu, ak budeš mať pocit, že Boh s tebou už nič nedokáže, spomeň si, že:
Noe sa občas opil do nemoty; Abrahám bol príliš starý; Sára bola dlho neplodná; Izák bol prehnane dôverčivý; Jakub, ten bol úskočný; Lea bola škaredá; Jozef Egyptský prežil ťažké šikanovanie; Mojžiš bol zranený z detstva a bol agresívny; Gedeon mal strach a chcel utiecť; Rachab, tá bola prostitútka; Jeremiáš a Timotej boli primladí; Dávid mal na konte cudzoložstvo a úkladnú vraždu; Jonáš utekal pre Bohom; Jób prišiel o rodinu, majetok a prepadol depresii; Ján Krstiteľ bol bezdomovec a jedol hmyz; sv. Jozef nemal vždy mariánsku úctu, veď chcel Máriu prepustiť; Panna Mária občas nechápala, ako to Pán Boh myslí; Ježiš v puberte utiekol rodičom a ešte, predstave si, divil sa, čo majú za problém; učeníci zaspávali pri modlitbe; Peter sa vystatoval a potom zaprel Krista; Marta bola tak trochu workholička, pritom jej sestra nebola až tak akčná; Mária Magdaléna bola prostitútka a ešte k tomu posadnutá; žena zo Samárie bola niekoľkokrát rozvedená a žila neviazane; Zachej, bol malý a zakomplexovaný a živil sa daňovými podvodmi; Pavol bol cholerik a občas si neudržal jazyk za zubami; Timotej mával žalúdočné ťažkosti; prvý svätorečený bol lotor na kríži – tak sa nezľakni, keby Pán Boh počítal aj s tebou.
Karol Schönwiesner