Už tretí týždeň počúvame Ježišove podobenstvá. Ježiš si bral inšpiráciu z takého života, ktorý vtedajší ľudia dobre poznali. A tak sme počúvali o dlhu, ktorý kráľ odpustil, o mzde, ktorá sa zdala spravodlivá hospodárovi, ale robotníkom nie. Ak by niekomu z nás nič z tohto nebolo zrozumiteľné a blízke, možno nájde živé podobnosti dnešného evanjelia s naším životom (Mt 21, 28-32). Počuli sme totiž príbeh, ktorý by sme mohli označiť ako podobenstvo o lenivosti a kope rečí. Podobnosť s príbehom nájdeme v mnohých rodinách, kde sa deti starajú o rodičov, ale majú aj veľa chýb, nervozity, sú nedochvíľne, unavené… A oproti ním stoja súrodenci, ktorí sa o rodičov vôbec nestarajú, nevedia, čo je každodenné staranie sa, ale občas zavolajú a tvária sa a majú pocit, že je všetko v poriadku. Kto je lepší? Takých a podobných prípadov je okolo nás veľa. A kto je lepší, to nemusí byť jednoduché rozhodnúť.
Rád by som sa zastavil pri dvoch momentoch z dnešného evanjelia. Prvý je z úvodu ešte pred podobenstvom. Ježiš začal otázkou: „Čo poviete na toto?“ Jednoznačne tým pozýval k premýšľaniu a k dialógu. Chcem sa tu zastaviť, pretože dialóg je nesmierne dôležitý. Židovská viera má niektoré formy dialógu ako rituály. Napríklad najmladší člen rodiny sa pri veľkonočnej večeri pýta, čo to vlastne slávia. A najstarší má odpovedať, má prerozprávať, pripomenúť biblický príbeh vyslobodenia z Egypta. Takýmito rozhovormi sa udržiavalo posolstvo viery v časoch, keď nebolo možné všetko mať na papieri. Vo veriacich rodinách sa to robí dodnes. A je to dobre. Nám dialóg v náboženských veciach výrazne chýba. Prežívanie viery sa stalo tabu. Od čias osvietenstva sa predstavitelia spoločnosti v našom kultúrnom okruhu snažili, aby sa viera stiahla do privátnej sféry. Teda aby ľudia verili, v čo chcú, ale aby to neťahali do spoločnosti. Zdá sa, že sa to podarilo. Keď prichádzajú prváci na hodiny náboženstva, celkom prirodzene ma zaujíma, čo už počuli, čo už vedia z náboženských tém. A celkom si zvykám – hoci nerád – na to, že často nevedia a nepočuli vôbec nič. Je to dôkaz toho, že sa zatlačenie viery do privátnej sféry podarilo až natoľko, že ani rodičia nehovoria o nej so svojimi deťmi.
Keď však hovorím o potrebe rozprávať, nemám na mysli len náboženské témy. Opakovane si všímam prieskumy, ktoré mapujú, koľko sa rozprávajú ľudia v slovenských rodinách. Naposledy, asi pred tromi týždňami som čítal, že priemerný čas je sedem minút. Vôbec si neviem predstaviť, ako sa robí taký prieskum a nakoľko mu možno veriť. Ale sedem minút je v takejto súvislosti predsa len varovné číslo. Čo sú to za vety, ktoré vyplnia sedem minút? „Jedol si?“ „Máš v chladničke jedlo.“ „Čo bolo v škole?“ „Mama hovorila, že si niečo vyviedol!“ Sme v modernej dobe, kde ľudia veľa komunikujú. Pozeráme na televízne a počítačové obrazovky a máme pocit, že nám niekto niečo odkomunikoval. To však nie je dialóg a rozprávanie, ktoré mám na mysli. Technické prostriedky a množstvo informácii nenahradia skutočnú komunikáciu. Pri skutočnej komunikácii a dialógu totiž „preskakuje iskra“, tam sa aj načúva, tam sa obrusujeme, tam hľadáme pravdu pri pohľade do očí iného.
Druhý moment z dnešného evanjelia, ktorého sa chcem dotknúť, je otcovské pozvanie. Prvý syn priznal svoju lenivosť, ale potom svoj postoj zmenil. Druhý syn je zaujímavý. Otcovi odpovedá: „Idem, pane!“ To „pane“ je dôležité. Pre niekoho to môže znieť ako znak veľkej úcty, ale je to skôr znak odstupu. A skutočne, ten otec sa nespráva ako pán. Neprinútil svojho syna mocenskými prostriedkami k poslušnosti. Vyslal len otcovské pozvanie, informáciu o tom, čo treba robiť. Ježiš toto podobenstvo adresoval predstaveným vtedajšej židovskej náboženskej obce. Oni vedeli hovoriť o „Pánovi“! Mali Bibliu, čo iné národy nemali. K Biblii mali aj iné knihy, ktoré ju vysvetľovali. Hovorili o tom, že majú s Bohom a s Pánom dôvernejší vzťah ako iné národy. Ale stačí to? Ježiš do toho všetkého vniesol, že Boh je Otec. Nestačí, ak niekto vie celý katechizmus, ale nemá vzťah dieťaťa k Otcovi. Nestačí, že niekto vyzná, že verí, ale nemá vzťah. Ten vzťah je základom viery. Ale nielen viery. To platí aj v civilnej sfére: bez vzťahu sa veci realizujú inak ako vo vzťahu. Všetci sa stretávame s otázkou, kedy to nastáva, ako sa to dá privodiť, aby človek zažil prelom, kedy mu nebude záležať len na sebe samom, ale aj na veciach okolo seba. A odpoveď na to nemáme. Len dúfame, že sa vždy a v každom čase nájdu ľudia, ktorí pochopia, že nemôžeme žiť len čisto pre seba. Vzťah je základom iného, lepšieho prístupu. Chlapci z dnešného evanjelia by pravdepodobne mali byť v budúcnosti dedičmi vinice svojho otca. Ale akosi si neuvedomovali, že majú ísť pracovať na svoje.
Ježiš si podobenstvá o vinici tak trochu prepožičal. Celkom ich nevymyslel. Sú totiž už v Starom zákone. Tam sa Boh predstavuje ako dobrý vinohradník, ktorému záleží na jeho vinici. A vinica? To sme my ľudia a svet. Teda Boh je Otec, ktorému záleží na jeho svete a jeho ľuďoch. Aj uvedomenie si tohto faktu môže byť pre nás pomôckou k získaniu synovského vzťahu k tomu, čo je okolo nás. Nemáme návod, ako človeka priviesť k synovskému vzťahu – dedičsky zodpovednému – ale môžeme aspoň premýšľať nad otcovským láskyplným prístupom Boha. Ani v rodine, ak aj je dobrý otec príkladom zdravého prístupu, neznamená to hneď, že sa výchova podarí. Ale znamená to, že je nádej, že sa detské „nie“ raz zmení na „áno“.
Peter Cibira