Prežili sme volebnú noc. V materiáloch, ktoré sme mali v poštových schránkach, sa o náš hlas uchádzalo 25 strán. Ak som dobre počítal, tak to bolo 2736 kandidátov. Moja prvá myšlienka smerovala k tomu, že toľkoto ľudí je presvedčených, že majú čo ponúknuť spoločnosti. Nemusí to byť zlé. Kiežby mali dobré nápady a riešenia. Hľadajúc mená, ktoré poznám, som premýšľal, ako si vlastne vyberáme ľudí. Nemusí ísť len o politiku, ale aj o bytostnejšie záležitosti, napr. ako je výber životného partnera. Najdôležitejšie asi je, čo ten človek ponúka, teda čomu rozumie, aké má zručnosti. V prípade voľby životného partnera zohráva svoju úlohu aj to, čomu hovoríme chémia. A zväčša až potom nás zaujíma, aký je to človek, aký má vôbec charakter.
V Biblii je to akoby naopak. Tá sa neprestajne zaujíma predovšetkým o to, aký človek je. Iste, Biblia vie pochváliť aj to, čo ľudia urobili – ako Dávid vytvoril prosperujúce kráľovstvo, ako Šalamún postavil chrám a pod. – ale to najdôležitejšie v biblickom pohľade je pohľad do vnútra človeka. Dobre je to vidieť na prvých mníchoch, ktorí odchádzali do samoty a zápasili so svojimi vnútornými pohnútkami: so svojím sebectvom, lenivosťou, pýchou, rýchlym uspokojením sa… Dnes je takýto záujem o vnútorný charakter zriedkavejší. Ale keď narazíme na charakterové chyby u ľudí okolo nás, vtedy zisťujeme, že táto časť osobnosti vôbec nie je zanedbateľná. Práve naopak.
Dnes sme počúvali o pokušeniach. Príbeh z úvodu Biblie o prvom hriechu ľudí (Gn 2, 7-9; 3, 1-7a) a potom o pokúšaní Ježiša na púšti (Mt 4, 1-11). Oba príbehy vyznievajú ako mytologické rozprávanie. A oni skutočne nechcú priniesť historickú správu o Adamovi, Eve a Ježišovi. Sú to príbehy o nás. O tom, aký je človek. Príbeh o prvom hriechu ľudí hovorí, že siahame na to, čo máme v dosahu, aj keď by sme to nemali urobiť. Je to súčasť výbavy človeka: skúšať, čo všetko môžem. Pritom však platí, že nie všetko, čo vieme a dokážeme urobiť, by sme aj mali robiť. Teda je to príbeh, ktorý popisuje človeka a súčasne varuje. Aj toho dnešného človeka.
Aj príbeh o pokúšaní Ježiša je symbolický. Už len to, že bol na púšti 40 dní. Väčšina z nás vie, že 40 je v Biblii symbolické číslo, ktoré nájdeme na mnohých miestach. Nejde teda o historickú správu, ale o odkaz, ktorý nám Ježiš vyslal. Aj keď by bolo podnetné rozoberať celý príbeh vetu po vete, dotknem sa len dvoch rovín tohto odkazu.
Prvý odkaz je v tom, že sa Ježiš voči pokušeniu bráni slovami Písma. Hovorí tým vlastne: Písmo platí! Do dnešnej doby, v ktorej sa dá spochybniť takmer všetko, je to dôležitá poznámka. Nie je totiž zriedkavosťou, že aj keď môžeme takmer všetko, často už ani nevieme, čo chcieť. Nevieme, čo je správne. Písmo však platí a stále má byť pre nás tým, s čím sa konfrontujeme, podľa čoho pozeráme na svoje túžby i na život. Písmo platí, aj keď nie je jednoduché mu porozumieť. Spomenul som symbolickú štyridsiatku. Podobne môžeme hovoriť o siedmich dňoch, počas ktorých bol stvorený svet. Ani toto číslo nie je vedecký časový údaj. Veď keď čítame pozorne, tak vieme, že ešte neboli ani Slnko, ani Mesiac, podľa ktorých dnes rátame náš 24-hodinový deň. Uvádzam to len ako príklad toho, že porozumieť odkazu Písma si vyžaduje aj štúdium, aj premýšľanie. Ale cez to všetko potom môžeme nájsť orientačné body pre naše životy.
Druhý odkaz z dnešného rozprávania nazvem odkaz zrelosti. Ježiš odmietol skratky – aj k vlastnému uspokojeniu, aj k dokazovaniu platnosti Písma, aj k moci či k sláve. Prijal život taký, aký je. V jeho prípade to dokonca znamená aj prijatie smrti na kríži. Nenarieka, nesníva, ale berie to, čo život prináša. Tiež to v našom prípade nebýva celkom jednoduché. Niektorí hovoria, že v našej dnešnej kultúre muži dozrievajú až okolo 33 rokov. Zrelosť určite nie je to, že máme osemnásť rokov. Musíme sa k nej dopracovať, dozrieť.
Odnesme si dnes, že kontrolným bodom našich životov má byť vždy Písmo. A tiež, že je potrebné pracovať na svojom charaktere, dozrievať do správnych postojov.
Peter Cibira