Dnešné prvé čítanie (Sk 6, 1-7) i evanjelium (Jn 14, 1-12) nám opisovali situáciu nepokoja. V prvom čítaní sa kritika vzniesla na samotných apoštolov. Nestačili robiť to, čo sa od nich očakávalo. To dalo podnet na rozvoj štruktúr ranej cirkvi a na nové rozdelenia úloh. Ale začínalo to nepokojom. V evanjeliu je zaznamenané, že apoštoli boli nespokojní, pretože nerozumeli Ježišovi. Nevedeli, o čom im rozpráva, nevedeli, kam odchádza.
Opisy týchto biblických nepokojov nám môžu pripomenúť naše vlastné nepokoje. Či vo svete, v spoločnosti, v našich vzťahoch alebo tie v nás samých. Niekedy viac, inokedy menej, ale každý z nás vníma aj nepokoj. Ale tie dnešné úryvky nám môžu pripomenúť, že istá dávka nepokoja je znakom života. Každý živý organizmus sa aj hýbe, teda je aj v napätí. Telo malého dieťaťa sa musí znova a znova dostávať do napätia, aby sa dieťa naučilo chodiť. Ono to nevníma nijako tragicky, ale istá miera nepokoja tam je. A musí byť. Je to znak života.
Z tohto môžeme prejsť k dnešnému evanjeliu. Ježiš tam vyriekol známu, ale nie jednoduchú vetu: „Ja som cesta, pravda a život!“ Ježiš sa stotožňuje s cestou. Nám to môže pripomenúť výzvu i potrebu hľadania dobrej cesty, zmysluplnej cesty. A to napriek všetkému chaosu okolo nás i v nás, napriek všetkým veľmi lákavým ponukám. Ježiš sa stotožnil s pravdou. Nám to môže pripomenúť, že by sme mali byť ľuďmi, ktorí túžia hľadať pravdu, ktorí ju chcú počuť, ktorí chcú podľa nej smerovať svoje životy. Ježiš sa stotožnil so životom. Nám to môže pripomenúť hľadanie života, ktorý bude na radosť nielen nám a našim blízkym, ale z ktorého sa môže v konečnom dôsledku tešiť sám Boh.
Dnes sme sa prvý raz po dvoch mesiacoch stretli pri bohoslužbe. Čo je vlastne cieľom bohoslužby? Prichádzame sem prosiť. A je to dobre. Prichádzame sem ďakovať. To je ešte sympatickejšie a lepšie. Ale cieľom bohoslužby je vzdať Bohu chválu. Aj vtedy, keď nesieme kríže, aj vtedy, keď sa nám darí. Teda zdvihnúť hlavu a chváliť Boha, ktorý dáva silu, ktorý dáva orientáciu, ktorý nás odvádza od pozerania sa len na seba samého. V podstate je to inak naznačená ochota hľadať dobrú cestu, hľadať pravdu a žiť život, z ktorého sa môže tešiť i Boh.
Tak poďme teraz, po dvoch mesiacoch, spoločne chváliť Boha.
Peter Cibira