Príhovor v nedeľu 10. 6. 2018

Dnešné evanjelium (Mk 3, 20-35) ponúka veľa tém na premýšľanie. Nebolo by ani dobré a ani celkom možné všetky obsiahnuť v jednom príhovore. Preto sa zameriam na celkovú atmosféru, na spoločného menovateľa celej opisovanej situácie. Týmto spoločným menovateľom je rozdelenie. Rozdelenie je medzi Ježišovými príbuznými a ním, pretože mali pocit, že sa Ježiš zbláznil. Rozdelenie je medzi autoritami z Jeruzalema, ktoré Ježiša démonizujú a hovoria o ňom, že je posadnutý. Aj Ježišove slová sú o rozdelení v dome či o možnosti rozdelenia v samotnom satanovi.

Situáciu rozdelenia volím z dnešného evanjelia preto, lebo nejeden z nás hovorí o našej spoločnosti, že je rozdelená. Nejeden z nás má pocit, keď otvorí noviny, že z nich na neho dopadne obrovské množstvo negatívnych informácií o ľuďoch. Niekedy to môže vyvolávať dojem, že okolo nás nie je nikto čistý a nikto, s kým sa dá spolupracovať. Nie je to však len v médiách. Presakuje to do našej bežnej skúsenosti a do posudzovania ľudí okolo nás. Minule som hovoril o rozdelení medzi mladou a starou generáciou, o rozdelení prirodzenom, ktoré aj musí byť a o ktorom dúfame, že sa dá prekonať. Okrem takýchto prirodzených rozdelení však niekedy vnímame aj rozdelenia, ktoré sú zbytočné a odčerpávajú nám nádej, že sa vôbec dajú prekonať.

Čo sa dá z dnešného „rozdeleného“ evanjelia vyčítať? Predovšetkým si všímam, že ak sú všetci rozdelení, tak sa niekto nutne musí klamať. Zdôrazňujem zvratné zámeno „sa“, teda nielen klamať iných, ale sám seba. Oklamali sa Ježišovi príbuzní, keď uverili, že sa Ježiš zbláznil. Oklamali sa aj autority z Jeruzalema, keď za Ježišovými činmi videli démona. U nich, samozrejme, hrozilo, že oklamú aj tých, ktorí ich počúvajú a berú ich ako autoritu. Ale v prvom rade oklamali seba samých.

Tu pripomeniem prvé čítanie (Gn3, 9-15). Príbeh prvých ľudí, ktorý znie mytologicky, ale súčasne pri ňom cítime, že vyjadruje niečo z nás. A skutočne – rozprávanie o prvých ľuďoch je rozprávaním o ľuďoch každej generácie. Je opisom človeka v jeho podstate. Dnes sme mali úryvok, ktorý opisoval Adama a Evu po prvom hriechu. Čo je tam nápadné? Systém výhovoriek a klamstiev. Prvý hriech začal klamstvom satana, že ľudia budú ako Boh. A potom nasleduje skrývanie sa a vyhováranie sa. Eva sa vyhovára na hada, Adam na Evu. Zdá sa, že je to výstižný opis – klamstvo rodí hriech a hriech ďalšie a ďalšie klamstvá.

Je vôbec možné nejako obstáť v spoločnosti, kde sa rozmnožilo klamstvo všetkých proti všetkým, kde klameme neraz aj seba samých? Je vôbec možné dúfať v pozitívny obrat v spoločnosti, v ktorej každý na každého niečo má a ukazuje na vinu toho druhého?

Verím, že je to možné. A máme aj príklady. Stretol som sa s priateľmi známeho slovenského kňaza Antona Srholca. Srholec bol v Jáchymovských baniach, kde musel holými rukami dolovať uránovú rudu. Prešiel viacerými životnými fázami – bol aj známy, aj obľúbený, bol prenasledovaný, bol v spomenutých baniach, prežil i obdobie bez štátneho súhlasu na výkon kňazskej činnosti. Na staré kolená bol prakticky zas bez cirkevného súhlasu. Jeho priatelia však spomínajú jeho výrok: „Svet bude lepší, keď budem ja lepší!“ Viem, že všetci vieme, že treba začínať od seba. Ale celý kontext Srholcovho života dáva tejto jeho vete silnejší obsah. Keby sa on sťažoval, keby plakal, bolo by to zrozumiteľné. Ale on sa zameral na svoje vlastné zlepšenie. Nie celkové zlepšenie sveta, systému…, ale na svoj prínos k lepšiemu svetu. Také obraty u ľudí sú nádejou aj do sveta klamstiev a rozdelenia.

Peter Cibira