Viacerí proroci Starého zákona používali na vykreslenie vzťahu a stretnutia sa s Bohom obraz hostiny. Počuli sme to aj v dnešnom prvom čítaní (Iz 25, 6-10). A je to pekný obraz: stolovať s Bohom.
Podobné obrazy často používal aj Ježiš. U neho však nešlo len o slová, ale stolovanie je tiež podstatné v jeho učení. Pri stolovaní často rozprával s hriešnikmi, pri spoločnom jedle zanechal pamiatku na seba. Niektorí exegéti hovoria,[1] že ak by sme si nevšímali jeho stolovanie, samotné slová, ktoré pri ňom hovoril, by dostali úplne iný význam.
Dnes sme opäť počuli Ježišovo rozprávanie o hostine. Spomína v ňom predovšetkým dve skupiny ľudí. Prvá skupina, to boli vyvolení a pozvaní ľudia na kráľovskú hostinu. Tí sa však vyhovorili: niektorí na svoje pole, niektorí na svoj biznis. Ak by sme si pomohli aj Lukášovým evanjeliom, tak by sme mohli citovať ospravedlnenia typu: „oženil som sa, preto nemôžem prísť“, „kúpil som voly, musím ich vyskúšať“, „kúpil som pole, musím ho ísť pozrieť“. V podstate by sme mohli povedať, že títo ľudia odkazujú kráľovi, že ho nepotrebujú. Nepotrebujú ani jeho, ani jeho hostinu, ani svadbu jeho syna.
V slovách „potrebujem – nepotrebujem“ vidím veľmi dôležitý kľúč aj na pochopenie správania sa v súčasnosti. Niekedy je veľmi cenné, ak zistíme, že niečo nepotrebujeme: toľko šiat, toľko jedla, toľko zbytočností. Vtedy to býva začiatok dobrého obratu. Ale niekedy postoj „nepotrebujem“ môže byť aj vážnym náznakom odvratu od dobrého. Ak dieťa povie, že „nepotrebuje tú školu“, naznačuje tým, ako sa k nej bude ďalej stavať. Ak dospievajúce dieťa povie, že „nepotrebuje rady svojho otca či matky“, naznačuje, že cesty rodičov sa budú s jeho cestami viac rozchádzať. Ak niekto povie, že „nepotrebuje vieru“, „nepotrebuje slušnosť“, „nepotrebuje poctivosť“, ak spoločnosť vyhlási, že „nepotrebuje starých ľudí“…, to všetko sú vážne vyjadrenia, ktoré naznačujú problémy.
Buďme radi, že žijeme v spoločnosti, v ktorej sa môžeme aj takto vyjadriť. Kde nás nikto nevyženie zo spoločenstva, keď niečo podobné tvrdíme. Kde stále môžeme žiť a prežiť, aj keď sme presvedčení, že nepotrebujeme iných ľudí. Ale súčasne je dobre si pripomínať, že vyjadrenie typu „nepotrebujem“ vôbec nemusí byť správnym zhodnotením situácie.
Druhá skupina ľudí, ktorí sa spomínajú v dnešnom evanjeliu, sú ľudia pozvaní z krížnych ciest, ľudia zlí i dobrí. V tejto časti sa zrkadlí to, čo Ježiš častejšie tvrdil o Nebeskom Otcovi. Kráľ z podobenstva rozkázal sluhom, aby išli na rázcestia a pozvali každého. Rázcestie nebola len križovatka ciest. Boli to miesta, kde končili oficiálne cesty Rímskej ríše a začínali všelijaké cesty a chodníky do krajiny. A teda to boli aj miesta, kde začínala iná societa, iná skupina ľudí. V gréckom texte je použité slovo „periféria“,[2] čo mne dosť pripomína pápeža Františka. Ten toto slovo často používa, perifériu vidí ako miesto, kde by sme mali nájsť svoje pôsobisko – teda pri ľuďoch, ktorí sú z rôznych dôvodov a rôznymi spôsobmi na okraji, nepochopení, vyčlenení, odsunutí. Kráľ z podobenstva teda pozval týchto ľudí z periférie. Mohli sme zachytiť, že v príbehu sa hovorí najprv o zlých a potom o dobrých, ktorí prišli. Účasť na hostine nebola odmena za dobrotu, ale veľký dar pre potreby ľudí. Preto je to reč o Bohu, ako Ho Ježiš častejšie predstavoval. Božia láska sa neudeľuje ako dar pre dobrých, ale pre všetkých. Je len na nás, čo s tým urobíme.
Skúsim trochu zjednodušiť, čo môže toto podobenstvo znamenať pre nás. Richard Rohr – americký františkán – pri jednej misii našiel domorodých ľudí, ktorí prosili Boha, aby nikdy nestavali domy z kameňa. Keď sa ich spýtal, čo znamená takáto modlitba a prečo sa takto modlia, dostal odpoveď, že on to predsa musí vedieť: tam, kde sú domy z kameňa, tam pribudnú dvere, potom zámky, potom ploty… A domorodci nechceli takto nastaviť svoj život. Chceli si zachovať to, že sa u nich nekradne, že vidia jeden na druhého, že vidia potreby iného… Ten príbeh nechce povedať, že máme opustiť „domy z kameňa“, teda zriecť sa výdobytkov kultúry. Ani by sme to nedokázali, ani by to nebolo dobré. Ale chce pripomenúť, že napriek všetkým výdobytkom kultúry všetci sme jednou rodinou, všetci sme pozvaní na „stolovanie s Bohom“. „Stolovanie s Bohom“ je tiež posunutím k sebe navzájom. Božie pozvanie je pravý opak spomínaného „nepotrebujem nikoho“.
Peter Cibira
[1] Napríklad J.D. Crossan kategoricky tvrdí: „Moja teória je taká, že mágia a jedlo alebo zázrak a stôl … tvoria jadro Ježišovho programu. Keby táto teória nebola istá, musel by som celú knihu prepísať (The historical Jesus)“.
[2] Alberto Maggi