Príhovor v nedeľu 11. 12. 2016

Počuli sme o Jánovi Krstiteľovi, ktorý je vo väzení a blíži sa násilný koniec jeho života (Mt 11, 2-11). V tejto tragickej situácii Ján má ešte k tomu aj pochybnosti. O Ježišovi.
Ján bol asketický človek, vyrástol na púšti, stravoval sa skromne. Bol náročný na seba, ale potom aj na iných. Napomínal, pripomínal Boží súd nad ľuďmi. Svojím životom pripravoval cestu Mesiášovi, záchrancovi národa i sveta. A keď prišiel Ježiš, Ján musí prijímať správy, že prvý Ježišov zázrak bol premenenie vody na víno na svadbe, musel počúvať, že Ježiš chodí po hostinách. Vieme, že niektorí Ježiša označovali ako pažravca a pijana, priateľa hriešnikov – teda všetko iné, ako bol Ján Krstiteľ. A tak sa nemôžeme čudovať, že Ján má pochybnosti – možno sa pýtal sám seba, či to pre tohto nasledovníka pripravoval cestu, možno sa pýtal, či on sám to dobre pochopil…
Chcel by som pripomenúť, že za “Jánov Krstiteľov” všetkých čias musíme byť vďační. Teda za ľudí, ktorí sa vedia ozvať, ktorým záleží na pravde a spravodlivosti, ktorí ju vedia pomenovať, dokonca vedia kvôli tomu riskovať svoje pohodlie, možno i život. Za každého takého človeka teba povedať „Pán Boh zaplať“ – veď sami na sebe poznáme, že to vôbec nie je jednoduché. Predsa však Ježišova cesta bola iná. A zdá sa ešte dôležitejšia.
Ježiš Jánovým spojkám, teda Jánovým učeníkom nevysvetľuje, neobhajuje sa. Povedal im, aby sa rozhliadli a aby rozprávali Jánovi, čo vidia: slepí vidia, hluchí počujú, malomocní sú očistení, mŕtvi vstávajú!
Úplne ideálne by bolo, keby sme sa ani my nemuseli v dnešných časoch obhajovať, keby sme mohli povedať: poďte sa pozrieť medzi nás, že tu prežívame uzdravujúcu atmosféru. Vieme, že od toho majú naše spoločenstvá (až na výnimky) ďaleko. Je to z rôznych dôvodov. Ale môžeme to mať ako výzvu, ako by to malo byť.
Aj tu môžeme povedať „Pán Boh zaplať“ za každého dobrého lekára, za každú dobrú zdravotnú sestru, za každého dobrého farmaceuta, ktorí sa môžu odvolať na to, že po nich zostávajú vidieť výsledky v podobe uzdravení. To fyzické uzdravovanie je teraz predovšetkým v ich kompetencii. A potrebujeme ich dobrých. Predsa však ani toto nebolo celkom Ježišovým cieľom. Z Písma vieme, že mu záležalo na vnútornom, duchovnom uzdravovaní. Že chcel zasiahnuť koreň zla; keď od neho stále žiadali zázraky, Ježiš povedal, aby sa pohli ďalej, pretože chce kázať, veď „na to prišiel“. Teda chcel ľuďom odovzdať slovo, informáciu, ktorá im má pomáhať brániť sa zlu od jeho podstaty. V podobnom duchu povedal uzdravenému človeku, aby už nehrešil, aby sa mu nestalo niečo horšie; keď cez strechu spustili ochrnutého človeka, najprv mu hovoril o odpustení hriechov, až potom ho vyzval, aby vstal a zobral si lôžko. V takomto duchu by mala byť uzdravujúca atmosféra v našich spoločenstvách! Aj tu treba povedať veľké „Pán Boh zaplať“ za každého človeka, ktorý niečo podobné vnáša do našich spoločenstiev.
Celými dejinami, keď sa hovorí o Písme a Ježišových zázrakoch v ňom, pripomína sa, že to naznačuje duchovné otvorenie očí, vrátenie duchovného sluchu, vnútorné očistenie. A všetci vieme, že tých vecí, ktoré nás robia duchovne slepými či hluchými je veľa: ohlušuje nás reklama, mnohé nesprávne názory, sme neraz hluchí na hlas svedomia, slepí pre potreby iných, či pre správnu cestu pre seba, zaslepení vlastným sebectvom, blokovaní minulosťou, hriechom, neschopnosťou pohnúť sa robiť veci nanovo…
Niekedy nevidieť a nepočuť nie je ani tak dané stratou zraku a sluchu, ako tým, že človek stojí na zlom, na hlúpom mieste. Ján Krstiteľ sa pred svojou popravou musel znova popasovať so svojimi predstavami o Mesiášovi. Aj on sa musel znova naučiť vidieť, inak počúvať… Nezostal v zajatí svojho miesta, ktoré si predtým vytvoril. A my dnes môžeme prosiť hlavne o toto: aby sme nestáli na hlúpom mieste.
Peter Cibira

488 celkovo 2 dnes