Príhovor v nedeľu 11. 2. 2018

Dnes sme veľa počúvali o malomocenstve; najprv to boli usmernenia pre situácie, ak by bol niekto podozrivý z takejto choroby (Lv 13, 1-2. 45-46), potom sme si prečítali správu o Ježišovom zásahu a o uzdravení malomocného (Mk 1,40-45). Vieme, že Ježiš neprišiel, aby vyriešil a vyliečil všetkých malomocných či inak chorých ľudí tej doby. Jeho zázraky voláme znameniami. Jánovo evanjelium používa len tento termín. Nasledovné prirovnanie nám možno pomôže pochopiť, čo sú to znamenia. Predstavte si, že ste v úplne neznámej a tmavej miestnosti. Na chvíľu zablysne svetlo, ale vzápätí zhasne. Ten okamih zablysnutia stačí na to, aby ste zbadali, že v miestnosti je možno veľa cenných vecí. Aj keď potom opäť nebudete vidieť, váš vzťah k tomu priestoru už bude iný. Ježiš svojimi znameniami akoby prinášal podobný okamih zablysnutia. Okamih, ktorý nás má upozorňovať, že existuje aj mnoho zákonov, ktoré ešte nepoznáme, alebo že život môže fungovať inak, ak budeme dôsledne uplatňovať zákon lásky a pod. V dnešnom príbehu je znamením predovšetkým Ježišova nenápadná veta: „Chcem, buď čistý.“ A pridal k nej aj nadprácu – dotkol sa malomocného. To z hľadiska vtedajších zákonov vôbec nemal robiť. Tým sa stal rituálne nečistým. Ale urobil to, pretože aj toto gesto má naznačovať to jednoznačné „chcem“. Toto „chcem“ je na Ježišovi podstatné.

Malomocní to mali ťažké. Kvôli chorobe boli odsunutí, výrazne zbavení dôstojnosti i kvality života. Je to symbolické, pretože takéto odsunutie mimo komunity my ľudia používame. To vtedy, ak nás niečo ohrozuje. Niekedy nevieme a ani nemôžeme konať inak. Niekedy je to veľmi potrebné. Ale predsa by sme si nemali myslieť, že takto zachránime náš svet. Nemali by sme prepadnúť presvedčeniu, že budujeme dokonalý svet s dokonalými ľuďmi. To by bola nebezpečná ideológia. Mali by sme vždy mať na pamäti spomenutú charakteristiku Ježiša. Vždy by malo platiť, že nechceme len vyhnať z nášho životného okruhu všetko, čo je iné ako my. Aj u nás by malo platiť, že sa vraciame k základnej túžbe, aby sa choré uzdravilo, slabé posilnilo, nedokonalé premenilo. Súcit, teda schopnosť spolucítiť by mala byť základom našej výbavy. Aj vtedy, keď sa zdá, že súcitu doba nepraje.

Môžeme to povedať aj inak. Malomocenstvo z evanjelií predstavuje zlo, ktoré je nákazlivé. Iste, musíme byť veľmi opatrní voči tomu, čo je nákazlivé. Ale nemali by sme kvôli opatrnosti stratiť vedomie, že nákazlivé vie a môže byť aj dobro.

Peter Cibira