Príhovor v nedeľu 12. 1. 2020

Našťastie u nás ešte nie je úplne štandardná takáto žiadosť o krst, ale nie je ani úplne zriedkavá:

Mladí ľudia chcú pokrstiť svoje dieťa. Nežijú v manželstve a ani veľmi nad tým neuvažujú, o kresťanstve nevedia nič. Za krstných rodičov chcú takých istých ľudí – bez manželstva, bez vedomia o viere. V rodine nie je nikto, kto by mohol byť zárukou kresťanskej výchovy. Hostina ku krstu je už pripravená. Na otázku, prečo chcú vlastne krstiť, odpovedajú, že ak sa im niečo stane, tak nech sa o dieťa postarajú krstní rodičia. Na ich žiadosti je aj niečo sympatické. Ale úprimne: Čo sa môže stať rodičom? Samozrejme, čokoľvek. Najčastejšie sa stáva, že sa rozpadne ich vzťah. Nepoznám však rodinu, v ktorej by sa o dieťa starali krstní rodičia. Zväčša to pripadne starým rodičom. Spomínaní rodičia predniesli žiadosť o krst, niečo však nie je v poriadku. Určite i to, že tu chýba vedomie o kresťanskom význame krstu.

Cez tento príbeh sa dostávam k významu rituálov. K ich miestu v živote. Aj pred kresťanstvom, aj počas neho. Vraj vo všetkých starých kultúrach boli rituály, ktoré dnes označujeme ako iniciačné. To znamená, že boli vstupom do nového obdobia. Akýmsi povýšením. Zväčša sa to týkalo chlapcov okolo dvanásteho roku života. Chlapec bol oddelený od matky a mal zložiť skúšku, ktorá znamenala istú námahu, možno aj bolesť, pričom chlapec mal ukázať aj isté vedomosti či zručnosti. Po tejto skúške sa stal plnohodnotným členom kmeňa.

Prečo chlapci? Jeden dôvod spočíva v tom, že v minulosti boli predstaviteľmi a nositeľmi moci chlapi. Podstatné bolo, že staršie generácie pokladali za potrebné naučiť chlapcov zaobchádzať so silou a mocou. Pretože sila a moc potrebujú svoje hranice a správne nasmerovanie.

Ľudia, ktorí sa venujú týmto rituálom, hovoria, že existuje päť posolstiev, ktoré spájajú všetky kultúry. Čo teda staršie generácie pokladali za potrebné odovzdať?

1. „Život je ťažký.“ Aj dnes je pre zdravého dvanásťročného chlapca svet „gombička“. Ale posolstvo starších znelo, že to tak nie je.

2. „Si smrteľný a zomrieš.“ To bolo a je pozvánkou k váženiu si času i zvažovaniu činov.

3. „Nie si najdôležitejší zo všetkých.“ Pokušeniu vlastnej nenahraditeľnej dôležitosti snáď rozumieme aj dnes. Nie sme najdôležitejší, svet sa netočí iba okolo nás, aj keď zo seba vychádzame a podľa seba všetko posudzujeme.

4. „Ty tu nevládneš.“ Aj keby bol adresát synom náčelníka kmeňa, aj keby ho raz poslúchali bojovníci a celý národ, predsa posolstvo znelo, že nie je pánom všetkého.

5. „Si súčasťou niečoho a Niekoho väčšieho.“ To znamená – súčasťou prírody, celého ľudstva, kozmu či Boha.

Tieto posolstvá sú, zdá sa, stále dôležité. Tí, ktorí sa tomu venujú, hovoria, že naša západná civilizácia je snáď prvá, ktorá tieto rituály nemá. Alebo pri zachovaných rituáloch, ako je náš krst či birmovka, nevieme odovzdať ich hĺbku. Nemáme vodcov, ktorí by túto hĺbku sprostredkovali. Dôsledkom toho je to, že máme veľa dospelých ľudí, ktorí sú vlastne nezrelými deťmi, máme veľa ľudí, ktorí poznajú len víťazstvá, alebo máme veľa zatrpknutých starcov, ktorí všetko pokladú za zlé. Samozrejme, nemusia to byť starci vekom, ale mentalitou.[1]

Pri opise Ježišovho krstu (Mt 3, 13-17) môžeme vidieť, že Ján Krstiteľ sa správal tak trochu ako manažér pokánia alebo ako veliteľ. Trochu sa vyhráža trestom, pranieruje, napomína. Jeho úmysel bol určite dobrý a jeho prístup pochopiteľný. Ale Ježiš sa k nemu nepridal. Nepostavil sa na pozíciu manažéra a veliteľa. Zaradil sa medzi hriešnikov. Teda medzi tých, ktorí si uvedomovali potrebu nového začiatku, potrebu iného prístupu k životu. Symbolika je jasná – Ježiš celoživotne ukazoval, že je potrebné predovšetkým porozumieť ľuďom, byť empatický, neodsudzovať, kráčať spolu… Presne ako sme to počuli v prvom čítaní: „Nalomenú trstinu nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí…“ Teda nie ako ten, kto velí, ale ako ten, kto rozumie a pomáha. Takto narábal so svojou mocou Ježiš.

Ak som naznačil, že nám chýba hlbšie ponorenie sa do rituálov a že nám chýba iniciácia, tak to neznamená, že je všetko stratené. Zväčša sme prežili svoj krst ako bábätká, nepamätáme si ho. Ale podstatou krstu je to, že sa znovu a znovu ponárame do toho, kým by sme mali byť. A tak sa nás náš vlastný krst môže pýtať, ako narábame s mocou, ako sme si blízki, či nie sme viac veliaci dôstojníci… Už to je opätovné ponáranie sa do významu krstu. Ale v dnešnom evanjeliu vidím ako dôležitejšiu inú vetu. To je veta, ktorá zaznela nad Kristom: „Toto je môj milovaný Syn, v ňom mám zaľúbenie“. Táto veta je ešte dôležitejšia, ako všetky otázky. Vedomie, že aj ja som milovaný syn či dcéra, tam je začiatok toho, aby človek konal ako Kristus. Táto veta má moc nás priviesť k tomu, čo je dobré a čo by sme mali žiť v bežnom živote.

Peter Cibira

[1] Porovnaj: Rohr, R.: Cesta divokého muža. Úvahy o mužské spiritualite. Brno: Cesta 2002, s. 16 – 19

129 celkovo 1 dnes