Ak vám pri dnešných slovách evanjelia (Mt 5, 17-37) napadla myšlienka, že je to prísne a že nám predsa v žilách nekoluje svätená voda ale krv, tak máte určite pravdu. Sú to náročné slová a my máme v žilách krv, nie svätenú vodu.
Preto je dôležité pripomenúť si, v akej situácii, voči čomu to Ježiš hovoril. Odpoveď je aj v samotnom evanjeliu – varuje a chce sa odlíšiť od morálky farizejov a zákonníkov.
Pripomeniem rabína Šamaja, ktorý bol približne o tridsať rokov starší od Ježiša. V dejinách židovstva zanechal výraznú stopu. Zanechal po sebe meno prísneho vykladača Božieho zákona – na rozdiel od rabína Hilela. Ale aj tak zanechal po sebe školu, ktorá mala výrazný vplyv. Šamaj napríklad hovoril, že muž môže prepustiť ženu už aj preto, že pripálila obed. To je skutočne prísne. Ale len voči ženám. Mužom to však umožňovalo zámienku, pod ktorú mohli skryť mnohé iné citové či rozumové pochody na prepustenie ženy, ale pred zákonom zostávali čistí. Ak sa čo len trochu pokúsime vcítiť do takejto atmosféry, Ježišove slová, hoci znejú prísne, dostanú úplne iný nádych.
Ježiš sa dnešnými slovami hlási predovšetkým k tomu, že Božie zákony platia. Neprišiel mávnuť rukou a povedať, že všetko je v poriadku a nech si každý žije, ako chce. To nie. Ale usmerňuje pohľad do vnútra človeka. Naznačuje, že splniť všetko navonok vôbec neznamená, že je človek celkovo v poriadku. Je možné byť pred zákonom a pred ľuďmi čistý, ale vo vnútri môže byť človek plný zloby a falošnosti. A to jednoznačne platí stále: nestačí, že nás pri niečom nechytili, aby sme boli ľudia bez viny, nestačí, že sme nikoho nezabili a nikoho neokradli… Vždy je na čom pracovať. Ak to povieme inak, aj na najdôležitejších spoločenských, politických a mediálnych postoch môžu byť ľudia, ktorí sú pred zákonom čistí, ktorí sú známi, ale môžu byť vo vnútri zvrátení. Aj pod prikrývkou najcennejších ideálov sa dá šíriť zlo. Pod ideálom slobody môžeme neraz potláčať slobodu iných, pod ideálom tolerancie môžeme byť neraz netolerantní, pod ideálom prosperity vieme vytlačiť ľudí málo prospešných… Pod všetkými vznešenými ideálmi je možné nenápadne šíriť aj zlobu, neúctu, pohŕdanie, rozdelenie. A to dokonca aj pod kresťanskými symbolmi a rétorikou.
Všimnite si, že v tomto rozprávaní som urobil nenápadný posun. Už nehovorím len o židovstve, kresťanstve. Zrazu je to reč všeobecne o ľuďoch. Totiž v každom človeku sa skrýva aj dávka agresivity, deštruktivity, hnevu, chamtivosti, chlipnosti, pohŕdania, predsudkov. Nikto nie je z toho vyňatý. Platí to tak na mňa ako aj na väčšinu ľudí. Rozdiel je len v tom, nakoľko týmto vnútorným silám dáme priestor.
Sem sú namierené Ježišove slová. K energiám, pudom, skrytým hlbinám, ktoré nami hýbu. Jeho slová sú náročné i prísne, ale hlavne ide o úprimnejšiu morálku ako u zákonníkov a farizejov.
Právom nám môže napadnúť otázka, či sa vôbec dá toto všetko zvládnuť. Veď nemáme v žilách svätenú vodu! Tu však ani nejde o to, že budeme mať čistý výkaz. Tu ide o to, aby sme sa zameriavali aj na svoje vnútro. Bude to práca na celý život. Je to sledovanie smerovania, sledovanie toho, čo nás napĺňa, akými sme vo vnútri. Je rozdiel medzi vonkajšou hriešnosťou a vnútornou zvrátenosťou. A je dôležité snažiť sa byť dobrými ľuďmi nielen navonok, ale aj v hĺbke.
Peter Cibira