Príhovor v nedeľu 12. 6. 2016

Okrídlenú vetu „Mám osemnásť, môžem si robiť, čo chcem, nech sa do môjho života nikto nestará!“ počul asi každý dospelý človek. Dôraz tej vety je predovšetkým na jej konci, teda „nech sa do mňa nikto nestará!“ Nie je to také jednoduché. Ľudia sa vždy starali jeden o druhého. V nejednom prípade je takéto slovo veľmi dôležité, chráni, aby sme neškodili sebe a iným. Nepríjemné je, ak sa niekto stará do nášho života tak, že mu vôbec nerozumie, že si veci nesprávne domyslí, že nie je citlivý, že jeho slovo nedvíha, ale ubíja.
Minimálne dvadsaťpäť rokov v našej spoločnosti opakujeme, že človek má právo na svoje súkromie. A je to tak. Neznamená to však, že sme sa prestali starať do životov iných. Len je to akosi všetko iné – to, čo spoločnosť voľakedy jednohlasne odsudzovala, teraz v mnohých prípadoch pripúšťa. A ak je niekto mediálnou hviezdou či celebritou, alebo človekom, z ktorého máme nejaký zisk, tak sú ľudia ochotní prehltnúť takmer všetko. Ale aj tak platí, že zlo zostáva zlom. Ak aj tolerujeme rôzne modely života na iných, zväčša nám začne prekážať, ak sa to týka nás – ak nám niekto berie majetok, ak nám niekto rozbíja rodinu, ak nám niekto kazí deti…
Napriek všetkej zdanlivej tolerancii, aj dnešní ľudia sa starajú do iných a odsudzujú. Ak sa pozriete napr. na internetové diskusie, zistíte, že aj dnešná generácia vie jedným riadkom tvrdo odsúdiť, ponížiť, domýšľať si…
Správne posúdiť život iného, správne posúdiť, čo v konečnom dôsledku škodí a čo je dobré, to je veľké umenie. A dôležité umenie. Preto sa na základe dnešného evanjelia pokúsim povedať k tomu pár slov. Pokúsim sa prejsť dnešným evanjeliom na základe toho, čo mal kto proti komu.
Počuli sme, ako bol Ježiš na hostine u farizeja Šimona a prišla tam verejná hriešnica. Šimon mal proti nej práve toto. Pritom nevieme, o aký verejný hriech u nej išlo. Znalci vtedajšieho izraelského prostredia hovoria, že stačilo, aby jej manžel bol verejný hriešnik, a tým sa verejnou hriešnicou stala aj ona. Okrem toho mohlo ísť o celú škálu vecí, ktoré verejnosť odsudzovala. Či to mal Šimon overené, nevieme. Šimon mal aj niečo proti Ježišovi. Zjednodušene by sme mohli povedať, že mu vyčítal, že Ježiš túto ženu neodkopol. Možno nie doslova, ale aspoň slovami či gestom. A vyčítal mu, že nevidí správne človeka, nevie, aký je jeho príbeh a aká je jeho vina. Ale aj Ježiš mal niečo proti Šimonovi. Hovoril to láskyplne. Vyčítal mu, že napriek statusu slušného človeka, mu chýba iskra priateľstva. Ježiš spomenul veci, ktoré patrili k slušnosti – napr. dať hosťovi vodu na zaprášené nohy, ale aj veci, ktoré patria k prejavu radosti a priateľstva (privítanie).
A tu sa zastavím. Verím, že chceme byť slušnými ľuďmi. Dosť ma oberá o energiu, keď v nejakom spoločenstve ľudí márne hľadám niekoho slušného. Slušných ľudí potrebujeme. Ak k nim patríme, alebo sa snažíme patriť, predsa je tu dôvod k opatrnosti. Aj slušný človek (ktorý nerobí verejné hriechy a možno ani nejaké väčšie osobné) môže niečo zanedbať. Pripomeňme, že to boli slušní ľudia, ktorí vypravovali vlaky do koncentračných táborov. Boli to pravdepodobne zväčša slušní ľudia, ktorí zvolili Hitlera do nemeckého parlamentu… Chceme byť slušnými ľuďmi, ale to nemôže znamenať, že budeme mať pocit, že už viac netreba.
Vrátim sa k evanjeliu. Ježiš tým, že hovorí o odpustení žene, ukázal zvláštnu cestu riešenia spoločenských problémov. Nedelí ľudí na bezhriešnych a hriešnych. Bezhriešnych, ktorí sú tým pádom v poriadku, a hriešnych, ktorí v poriadku nie sú. Svojím rozhrešením ukázal delenie na tých, ktorí sa chcú meniť, a na tých, ktorí si vystačia so svojou slušnosťou, a teda si namýšľajú, že sú lepší od iných.
Z dnešného evanjelia si môžeme odniesť: buďme citliví na hriechy, teda na to, čo škodí nám a čo škodí spoločnosti. Je veľmi potrebné byť správne citlivý. Ale predovšetkým buďme citliví na svoje vlastné hriechy. A buďme ľuďmi, ktorí hľadajú nie odsúdenie iných, ale to, čo pomáha povstať, napraviť sa.