Ak by sme dnes začali poslednou vetou: „Ani ja ťa neodsudzujem, choď a viacej nehreš!“, možno by sme si rýchlo povedali, že posolstvo dnešného evanjelia je, aby sme neodsudzovali. Je to iste kus pravdy, ale nie je to také jednoduché.
Sudca musí súdiť. To znamená, že sa nemôže riadiť nejakým jednoduchým „nesúďte“. Musí súdiť, pretože to spoločnosť potrebuje – tresty sú aj odstrašením, mali by slúžiť k náprave. Aj my musíme neraz povedať, že niečo je zlé, odsúdiť to, musíme sa brániť proti zlu. Aj keď hovoríme o Kristovom milosrdenstve, neznamená to, že by sme mali len mávnuť rukou nad zlom. Cudzoložstvo je hriech a zlo, tak ako mnoho iných vecí. Nakoniec – „choď a viacej nehreš“ – je aj od Ježiša jasným posolstvom, že žena nerobila dobre. U nás to nefunguje tak jednoducho, že niekomu povieme, aby nehrešil – a on nebude. Nefunguje to niekedy ani pre nás samých. Môžeme predpokladať, že u ženy z dnešného evanjelia to fungovalo – veď sa takmer dotkla smrti. Posolstvom evanjelia teda nie je, že žiadne zlo tu nie je, alebo že by neprekážalo. Ježiš nezrušil rozdiel medzi zlom a dobrom.
Hlavné posolstvo dnešného evanjelia je vo vete: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň!“ Farizeji a zákonníci mali jasný právny príkaz tú ženu zabiť, aby tak zabránili ďalšiemu šíreniu zla a rozkladu spoločnosti cez túto hriešnicu. Mali „nabité“, teda v rukách (pravdepodobne) kamene a právnu ochranu. Ježiš svojou vetou nepovedal, že žena nezhrešila. A ani neobviňuje farizejov z ich hriechov. Len sa mu podarilo, že sa dotkli seba samých, začali sa zaoberať sami sebou. Priviedol ich k hlbšej reflexii.
Keď som včera nad tým všetkým premýšľal, v hlave sa mi neprestajne vynárali dnešné volania po radikálnych riešeniach rôznych spoločenských otázok. Iste, treba riešiť, čo je zlé. Len sa bojím, že radikálne riešenia nemusia prinášať pokoj, nemusia skutočne riešiť veci a ozdravovať spoločnosť.
V roku 1997, keď sme my ešte ani netušili, že vo svete môžu existovať tak radikálne rozbroje medzi náboženstvami, že to môže ohrozovať celý svet, napísal švajčiarsky teológ vetu: „Nebude mier medzi národmi bez mieru medzi náboženstvami. Nebude mier medzi náboženstvami bez dialógu. Nebude mier medzi náboženstvami bez globálne prijímaných etických štandardov!“ Možno to znie trochu zložito, ale v tej vete vidím dnešné evanjelium. Vedie nie k radikálnym riešeniam, ale k hlbšej reflexii, k dialógu, k poctivosti dotknúť sa seba, ale snažiť sa vnímať aj druhého. Slová „nebude mier medzi národmi“ sú veľmi vážne. Ale som presvedčený, že skutočne platia, ak sa k zjednodušeným radikálnym riešeniam nepridá to hlbšie premýšľanie a hľadanie poctivejších riešení. A som presvedčený, že to platí nielen na medzinárodnej úrovni, ale aj pri hľadaní pokoja v bežných vzťahoch.
Peter Cibira