Príhovor v nedeľu 14. 2. 2016

Azda od samotných čias Ježiša Krista pracovala ľudská fantázia o jeho pokušeniach. Aj dnes môžeme nájsť literárne diela a filmy s touto tematikou. Tak ako ich poznám ja, dali by sa pokušenia, ktoré si ľudia vo fantázii predstavujú, rozdeliť do dvoch skupín. Prvú skupinu tvorí predstava, že Ježiš sa zaľúbil. Druhú skupinu tvorí predstava, že Ježiš si povedal: dosť! Teda že nevládzem týmto ľuďom robiť zázraky, nemá zmysel už pre nich niečo rozprávať, odchádzam od svojho diela.
Druhá skupina fantázií o Ježišových pokušeniach je pomerne blízka tomu, čo sme dnes počuli v úryvku evanjelia.
Pokúsim sa len veľmi zľahka rozobrať to, čo sme počuli (Lk 4, 1-13). Pretože možností je tak veľa, že by sme ich tu nemohli vyčerpať.
Prvé, na čo chcem upozorniť, je úplne prvá veta z dnešného evanjelia: Ježiš je plný Ducha Svätého a tento duch ho vedie na púšť. Púšť je miesto ťažké pre život, ale aj miesto nudné (krásnych podnetov je tam pomerne málo). A sem ho Duch vedie, aby zápasil! To je veľmi zaujímavé a cenné spojenie.
Prvé pokušenie, ktoré mu diabol predložil, bolo premeniť kameň na chlieb. Mohli by sme si to zjednodušene preložiť, že je to pokušenie „rýchleho nasýtenia“. Pokušenie, ktoré sa opakuje celými dejinami u ľudí. Starí Rimania mali zásadu na ovládanie ľudu: dať im chlieb a hry. Vraj toto potrebujú a potom už sú v poriadku. Ale naozaj je to tak? Nepotrebuje človek aj pocit hodnoty a dôležitosti, nepotrebuje aj kúsok umenia, nepotrebuje aj spoločnosť, kde funguje právo a spravodlivosť, nepotrebuje aj slobodu, nepotrebuje aj milovať a byť milovaný…? A mohli by sme pokračovať. Význam týchto hodnôt zbadáme vtedy, keď nám chýbajú. Ale ich dôležitosť naznačuje, že to so samotným nasýtením nebude také jednoduché . Potrebujeme viac. Jednoducho preto, že sme ľuďmi. Zúžiť život na nasýtenie (čo ako je dôležité), je pokušením a veľkým zjednodušením života. Ježiš toto pokušenie odmietol známou vetou: „Nielen z chleba žije človek…“ Teda nie všetko rýchle nasýtenie je Božou cestou.
Druhé pokušenie, ktoré diabol predložil Ježišovi, bolo pokušenie získať moc nad svetom. Moc je dôležitá. Všetci ju aj používame, aj neraz bojujeme proti nej, aj o ňu usilujeme. Nemyslím teraz len čisto na moc tých, ktorí sú na prvých pozíciách. O moc zápasíme aj vtedy, keď chceme, aby nás niekto počúval, keď chceme niečo dosiahnuť. Možno ste boli viacerí prekvapení sami zo seba, tak ako ja, že niekedy presadzujeme svoj názor aj vtedy, keď sme už pochopili, že nemáme pravdu. Alebo sledujeme, ako ľudia vedia kritizovať. Skoro by sme mohli nadobudnúť dojem, že na zemi je niekoľko miliónov vynikajúcich vodcov. Lenže kritika a schopnosť riadiť nie je vždy to isté. To sú ukážky toho, ako nám záleží na moci. Ale toto Ježišovo pokušenie môžeme pracovne nazvať „lacná moc“. Teda moc získaná bez veľkej námahy, bez skutočnej autority. A toto Ježiš odmietol. Pripomeňme si, že v stredoveku mohli nosiť meč, teda zbraň, len ľudia patriaci k šľachte či rytieri. To bolo z dôvodov, aby meč nosil iba človek, ktorý sa vie ovládať. Podobne by to malo byť aj s mocou. Ona je potrebná. Ale potrebná je moc, ktorá je v rukách ľudí, ktorí sa vedia sami ovládať, ktorí ju vedia dobre používať.
Tretie Ježišovo pokušenie by sme mohli pracovne nazvať „predveď sa“. Satan ho pokúša: „Ak si Syn Boží, hoď sa dole, veď ťa budú (anjeli) nosiť na rukách!“ Je to asi v ľudskej prirodzenosti, že sa chceme predviesť. Vidíme to na deťoch, že sa niekedy predvádzajú a ani nevieme, odkiaľ to vzali. Niekedy sa chceme pochváliť tým, kde všade sme boli, čo cenné máme. Žijeme v dobe, kedy ľudia na sociálnych sieťach zverejňujú neskutočné množstvo osobných informácií. Asi by sme tiež nevedeli dostatočne vysvetliť, prečo to robia. A žijeme v dobe, kedy pri výbere zamestnania žiadajú od nás, aby sme sa ukázali, predviedli. Predviesť sa nemusí byť zlé. Po istú hranicu. Ježiš odmietol, aby ho nosili na rukách len tak, pre nič. A my vieme, že predviesť sa nemusí byť zlé. Ale zlé je, ak sa vonkajšie zdanie nekryje s pravdivosťou, s tým, čo je vo vnútri, ak sa ľudia len hrajú na niečo.
Pokúsil som sa veľmi zľahka otvoriť tému Ježišových pokušení. Podobne zľahka to zhrniem. Toto biblické rozprávanie nám môže pripomenúť pravdu o človeku: Človek nie je strom, ktorý rastie sám do seba. Človek sa musí snažiť, zápasiť, obrusovať. Rýchlo sa uspokojiť, mať lacnú prevahu a moc, predvádzať sa a tváriť sa na viac ako sme, to sú pokušenia, ktoré umenšujú naše človečenstvo. Dnes je moderné (a je to dobré), že sa ľudia jeden druhého povzbudzujú, aby pracovali na sebe. Zväčša sa tým myslí, aby sa človek naučil aj inú prácu, aby sa trochu zdokonalil v cudzom jazyku a pod. Nie je to zlé. Ale v kostole si pripomíname, že nesmieme zabudnúť na vnútorné zdokonaľovanie sa, na rast osobnosti, na zdokonaľovanie svojho človečenstva. To je viac, ako zdokonaliť sa v nejakých zručnostiach. A je to veľmi potrebné.
Ježiš zápasil. Neprijal všetko ľahké a rýchlo hotové.
Peter Cibira

580 celkovo 2 dnes