V tomto týždni média pripomínali trojsté výročie narodenia našej niekdajšej panovníčky Márie Terézie. Snáď najčastejšie sa v tejto súvislosti spomínalo zavedenie povinnej školskej dochádzky, ale aj reforma školstva, súdnictva, zavádzanie hygienických opatrení… V Slovenskom rozhlase hovorila historička. Spomenula, že dôvod týchto reforiem bol v tom, že sa zmenil pohľad na význam ľudského života. Monarchie – nielen tá habsburgovská – si začali uvedomovať, že človek je ich bohatstvom. Ten prináša zisk pre štátnu pokladnicu. Čím sú ľudia vzdelanejší, tým sú viac zabezpečení a v konečnom dôsledku je tým väčší príjem pre štát. Aj keď nejde o nejaké zázračné prebudenie citlivosti na človeka, predsa ma upútalo prepojenie iného pohľadu na význam ľudského života s reformami. My si v chráme často hovoríme, ako je dôležitý uhol pohľadu, ako sa z myšlienok rodí smerovanie života.
V dnešnom prvom čítaní (Sk 6, 1-7) sme počúvali o probléme v prvotnej cirkvi. Aj keď to na prvé počutie nemusí tak vyznieť, predsa išlo o dosť vážnu krízu. Počuli sme, že kritizovaní boli priamo apoštoli, pretože zanedbávali obsluhovanie vdov pri stole. Vdovy boli v tých časoch v dosť zlom sociálnom statuse. Hlavne ak išlo o vdovu, ktorá nemala mužského potomka. Taká vdova nemohla vraj ani dediť, teda bola odkázaná na starostlivosť, či skôr milosť a nemilosť niekoho. Ale všimnime si samotných apoštolov: to skutočne bolo ich úlohou obsluhovať pri stoloch? Zdá sa, že áno. Budovali spoločenstvo, robili, čo mohli, čo prišlo, čo bolo potrebné. Až pri tejto kríze sa začínajú vytvárať organizačné odčlenenia. Napríklad vznikol úrad diakona. Sympatické na apoštoloch je to, že prenechali pozíciu, ktorú nevládali udržať, schopnejším. Nezablokovali sa na udržaní doterajšieho stavu. A pre seba si berú priestor v modlitbe a službe slova. To tiež nie je zanedbateľné – dobre hovoriť o evanjeliu, správne hovoriť o živote, posúvať slovom život k lepšiemu, to chce čas, zrenie, sústredenie i modlitbu. A nielen u apoštolov, ale aj u nás.
Rozoberám celý tento príbeh s ohľadom na nás. Každý sa niekedy stretneme s tým, že si treba premyslieť priority. A dobre premyslieť. Pred nejakým časom som citoval pri stretnutí s rodičmi štatistiky, koľko sa slovenský otec rodiny rozpráva so svojimi deťmi. Jeden z otcov sa urazil: vraj čo ja viem o živote, ako nie je dostatok času… Práve preto som hovoril tie štatistiky, práve preto pripomínam takéto veci, že viem, ako je to dnes náročné. Ale viem aj to, ako je potrebné správne oddeliť podstatné od nepodstatného, prostriedok od cieľa. Všetci vieme, ale zdá sa, že je potrebné si znova pripomínať, že naša práca, naše bývanie, naše jedlo, naša zábava nie sú cieľmi života. Sú to prostriedky. Cieľom je dobrý život. Na taký život nestačí to, čo máme a čo sme dokázali. Taký život je neoddeliteľný od toho, aké vzťahy vytvárame, aké hodnoty nechávame po sebe, ako pristupujeme k celému ľudstvu i svetu… Častejšie spomínam Viktora Frankla, rakúskeho psychiatra. Ten chápal ako nosné pre človeka túžbu po zmysle. Frankl sa líšil od iných veľkých psychológov: to základné naplnenie pre človeka nevidel ani v naplnení slasti, ani v naplnení túžby po moci, ani vo vyhnutí sa strasti, ale v zmysle. A spomínam ho dnes preto, lebo on bol presvedčený, že zmysel života si nedávame sami. Objavujeme ho. Je daný. Aby bol život zmysluplný, je potrebné správne odpovedať na výzvy, ktoré nám život predložil. Aj na tie ťažké, aj na tie radostnejšie. Psychológovia franklovskej školy pomáhajú a liečia ľudí práve tým, že pomáhajú človeku objaviť zmysel jeho života .
A tým môžeme prejsť na evanjelium (Jn 14,1-12). Počuli sme v ňom známu, ale aj náročnú Ježišovu vetu: „Ja som cesta, pravda a život!“ V duchu dnešného zamyslenia by sme ju mohli preložiť ako výzvu na neprestajné hľadanie dobrej cesty, skutočnej pravdy o živote, hľadanie skutočného a zmysluplného života. Ježiš, jeho slová i príklad sú neprestajnou výzvou na takéto poctivé hľadanie. A ja som vďačný za to, že kresťanstvo nám to stále pripomína. Pretože by bolo nešťastné, keby sme prostriedky mali za ciele.
Peter Cibira