Pripomeniem prvé čítanie, kde sme počúvali, ako má prorok zvestovať: „Nestačí, že si mojím služobníkom, aby si priviedol naspäť Jakubove kmene… Urobím ťa svetlom národov…“ (Iz 49, 3.5-6) Všímam si na tejto vete rozširujúci sa akcent: Boží služobník – veď už to je veľmi čestný titul. Ale nestačí to. Potom sa záujem presúva z tohto služobníka na izraelské kmene a z nich na ostatné národy. Sľubuje sa tu svetlo pre všetky národy. Podobný akcent môžeme vnímať aj v druhom čítaní (1 Kor 1, 1-3), kde Pavol dáva prísľub milosti a Božieho pokoja pre všetkých, ktorí sa hlásia k Ježišovmu menu. Nielen pre tých, ktorí si to zaslúžili. A v evanjeliu sme počuli veľké vyznanie Jána Krstiteľa o Ježišovi: „Toto je Boží Syn!“ To je podobné veľkolepé rozšírenie – Ján v Ježišovi nevidí len muža, ale Božieho Syna.
Koľko veľkých slov už ľudstvo počulo! A my sa môžeme spýtať, či sa tak veľa zmenilo. Kde je to svetlo pre národy? Alebo inak: Ak sa niekto stane skutočným Božím služobníkom, ak sa niekto stane svetlom, ak niekto použije slová, ktoré budujú, niečo dôležité vytvoria, dá sa to raz navždy zafixovať? Dá sa to urobiť tak, aby pozitívny posun v ľudstve bol nezvratný?
Naša civilizácia dosiahla to, čo sa nedarilo tisícročia: ľuďom sú priznané práva, nikto z ľudí nemôže byť označovaný, že nie je človekom. Minimálne by sa to nepatrilo. Ale napriek tomu sa vieme správať aj neľudsky. Aj v kultúrnych krajinách. Uznávať ľudskosť je niečo veľmi dôležité, ale správať sa podľa toho, to je aj krehké. Nezostáva nič iné, ako sa znova a znova vracať k základom, z ktorých to vyšlo. Proti tejto krehkosti nie je dostatočné právo ani veda a technika nášho sveta. Inak povedané: Ak sa má dieťa naučiť rozprávať, nenaučia ho to najlepšie zvukové nosiče. Potrebuje počuť ľudskú reč, najlepšie reč matky a otca, najlepšie reč pokojnú a láskavú. Ak má byť na svete mier, nestačia najlepšie vyzbrojené a vycvičené armády, ale ochota dohodnúť sa. Ak má v živote panovať kultúrnosť, nestačia najlepšie školy, ale človek musí pracovať aj na svojom charaktere. Ak máme žiť na zemi v harmónii, nestačí všetko materiálne zabezpečenie sveta, ale je potrebný aj zmysel pre mieru a zmysel pre iného. A tak by sme mohli pokračovať. Vraciame sa k tomu, z čoho sa ľudské jednanie rodilo a rodí.
A teraz sa pozrime na evanjelium (Jn 1, 29-34). Počuli sme, ako Ján označil Ježiša za Božieho Syna. Ten titul si určite zaslúži mnohé premýšľanie. Ale jedným dychom ho označil aj za Božieho Baránka. Tu sa trochu zastavíme. Ak nám napadne, že možno sa tým Ján vlastne pýtal „Chlapče, chlapče, ako len dopadneš?“, nemusíme byť ďaleko od pravdy. Títo dvaja muži boli skutočne veľmi rozdielni. Ale bližšie pravde je, že Ján používal slovník Starého zákona, kde bol obetný baránok dôležitý. Pripomeniem dve situácie. Prvá je Abrahám – mal obetovať svojho syna Izáka, na ktorého dlho s manželkou Sárou čakali. Pre dnešného človeka to znie vyrušujúco, aby Boh žiadal takúto obetu. Ale Boh nechce Izákovu smrť. Zastavil Abraháma. A znalci písma už storočia hovoria o tom, že tento príbeh hovorí práve o tom, že obety ľudí sú Bohu neprijateľné. Nemajú byť. Keď však Boh zastavil Abraháma, ten sa rozhliadol a v kríkoch videl zachyteného barana. A obetoval ho. Ale nie je tam napísané, že to chcel Boh. Akosi to chcel Abrahám a Izák. Akoby človek potreboval niečo takto obetovať.
Za zmienku by tu stála aj odbočka, že „obetného baránka“ si ľudia neraz žiadajú a vymýšľajú. Aby nemuseli prijať svoju zodpovednosť, alebo aby sa nemuseli poctivejšie vyrovnávať s problémami.
Druhý obetný baránok v Starom zákone je pri odchode z egyptského otroctva. Každá rodina mala zabiť baránka, zjesť ho a jeho krvou si poznačiť veraje dverí. Bolo to označenie, aby ich obišla posledná egyptská rana – smrť všetkého prvorodeného. Opäť by sme mohli urobiť odbočku a dlho rozprávať, že pre ľudí je dôležité nejako sa označiť. Niekedy je to pozitívne rozdelenie na „my“ a „oni“, inokedy to môže byť veľmi nebezpečné. Ale dnes nám stačí, ak si povieme, že ani toto rozlíšenie Boh nepotreboval. Z nejakého dôvodu je to dôležité pre ľudí.
Ak Ján nazval Ježiša Božím Baránkom, upozorňuje na tieto obety. A Ježiš bol skutočne obetovaný. Ale potreboval jeho smrť Boh? Ľudia ho pribili na kríž, ľudia ho obetovali, ľudia priložili svoj podiel, ľudia to chceli. On to prijal… Ale odpoveď, že by to Boh priamo chcel, sa mi zdá nepredstaviteľná. Ľudia si zvolili takéhoto baránka.
Ak je nám však Ježišova obeta čo len trochu blízka, ak sa nás aspoň niekedy dotkne, ak nás nenecháva ľahostajnými…, to sa v nás ozýva tá krehká ľudskosť. A ak sa aspoň trochu ozýva ľudskosť, to je nádej. Nádej, že aj tam, kde nevieme garantovať, že zostaneme ľudskí a verní tomu dobrému, čo ľudstvo už dokázalo, predsa sa k tomu môžeme znovu a znovu vracať.
Peter Cibira