Advent, ako vieme, znamená príchod, prichádzanie. S každým prichádzaním niekoho či niečoho sa spája očakávanie, niekedy aj radosť a túžba.
Môžeme mať rôzne očakávania od Vianoc. Deti asi čakajú darčeky. A patrí to k ich veku. Dospelí zväčša očakávajú vypnutie z pracovného stresu, v lepšom prípade byť spolu blízkymi. I to sú dobré očakávania. Avšak samotný Advent nás môže priviesť aj k analýzam hlbších očakávaní. Možno až k tomu, kde vlastne očakávame v živote Boha.
Zastavme sa však na chvíľu pri tom, že človek je neprestajne túžiaca či očakávajúca bytosť. Jedna túžba sa nám vyplní a už túžime či očakávame iné. Ešte aj človek pred smrťou, pokiaľ je pri vedomí, očakáva, že to aspoň nebude veľmi bolieť… Očakávania sú určite aj dobré, majú však aj svoju odvrátenú tvár. Ak sa naše očakávania nesplnia, sme frustrovaní, podráždení, negativistickí… Možno aj takto sa dá vysvetliť veľa napätia okolo nás: mnohí ľudia sú sklamaní – buď spoločnosťou, blízkymi ľuďmi, sebou samými… Sú sklamaní nesplnenými očakávaniami.
Budhisti sa snažia netúžiť, vypnúť akúkoľvek túžbu. Sú presvedčení, že takýmto krokom sa človek vymaní z kolobehu zla. Je na tom kus pravdy, je to aj inšpirujúce. Ale nie je to jednoduché. Kresťanstvo nehovorí, aby sme netúžili. Ale skôr nás vedie ku kontrolovaniu toho, či sú naše túžby dobré, či sú na správnom mieste v hierarchii hodnôt.
V evanjeliu sme dnes počuli (Mt 11, 2-11), ako Ján Krstiteľ z väzenia vysiela prieskumníkov. Majú zistiť, či je Ježiš ten prisľúbený Mesiáš alebo nie. Zdanlivo nenápadná otázka. Bol to však práve Ján, ktorý predtým na Ježiša ukázal, že je to Boží Baránok. To Ján prepustil k Ježišovi niektorých svojich učeníkov. A teraz sa potrebuje spytovať? Zdá sa, že Ján mal o Ježišovi pochybnosti. Zdá sa, že bol z Ježiša sklamaný. A dôvod si vieme domyslieť. Ján totiž hlásal Boha ako sudcu, ktorý prísnosťou Mesiáša zjedná poriadok na zemi. Ale prišiel Ježiš a začal sa priateľsky stretávať s hriešnikmi, udelil akúsi všeobecnú amnestiu všetkým, ktorí sa čo len trochu ešte chceli nad sebou zamyslieť a niečo so sebou robiť. Hlásal milosrdného Boha a do ľudského spoločenstva prenášal toto milosrdenstvo.
Zdá sa, že Jánovi – napriek všetkej jeho veľkosti, ktorú opakovane vyjadroval aj Ježiš – chýbala radosť. Tak by sme snáď mohli vysvetliť tú náročnú vetu, že najmenší človek v nebeskom kráľovstve je väčší ako Ján. Radosť je totiž znakom zrelého človeka, je znakom kvalitného života. Aj v kresťanstve vieme, že ak nám chýba radosť, niečo s našou vierou nie je v poriadku. Možno sme nedokázali preniesť dôveru, o ktorej toľko hovoríme, do svojho vnútra, možno sme to všetko zle pochopili… Je však potrebné upozorniť, že hovoríme o radosti, nie o zábave. To nie je to isté. Iste, aj zábava môže navodiť radosť. Ale býva to i tak, že ak človek nemá radosť, tak začne radosť nahrádzať zábavou – stále novou konzumáciou podnetov všetkého druhu… Ak hovoríme o radosti, myslíme tým schopnosť vďačnosti, schopnosť blízkosti s okolím i s ľuďmi, myslíme tým otvorené srdce… – z takýchto postojov sa rodí radosť.
Ján Krstiteľ je pre nás akýmsi inšpirujúcim zrkadlom. Môžeme si na jeho príbehu pripomenúť, že Božie cesty sú často iné, ako sú naše očakávania. Jánov príbeh tiež pripomína, aby sme sa tešili z každého malého dobra, ktoré sa prebúdza či rastie, z každej pozitívnej ľudskej a spoločenskej zmeny.
Za zmienku v tejto súvislosti stojí aj prvé čítanie (Iz 35, 1-6.10). Prorok Izaiáš píše sklamaným ľuďom. Prináša prísľub, že ich ľudská púšť zakvitne. Ale k tejto nádeji pripája výzvu: „Posilňujte slabé ruky, roztrasené nohy, odhoďte strach, vzchopte sa!“ To má byť reakcia na dôveru v Boha, ktorý ich zachraňuje. Zdá sa mi to veľmi dobrá výzva aj do dnešných čias. Je to pretavenie dôvery v prichádzajúceho Boha do spolupráce s ním. Je to posilňovanie úlomkov dobra, ktoré v nás zostali. Tam, kde sa toto deje, tam môžeme hovoriť, že Boh prichádza do našich životov. A, samozrejme, nemusí to byť len v čase Vianoc.
Peter Cibira