Príhovor v nedeľu 15.2.2015

Lv 13,1-2.45-46
Mk 1,40-45

15.2.2015
Počúvali sme dnes veľa o malomocenstve, v prvom čítaní dokonca zdravotnícko–spoločenské opatrenia voči tejto chorobe. Tieto opatrenia chorého úplne izolovali – už to nebol len boj s chorobou, ale aj s vyčlenením, osamotením.
Mohli by sme dnes začať tým, že chvalabohu túto chorobu už u nás nepoznáme. Svet výrazne pokročil. A aj keď môžeme mať nepríjemné skúsenosti so zdravotníctvom u nás, predsa len veľká vďaka za každého dobrého lekára, za každý dobrý prístup zdravotnej sestry, za obrovský pokrok medicíny. Karanténa vyzerá dnes inak. A aj lekárska starostlivosť, aj prístup spoločnosti.
Ale netýka sa nás to predsa? Mohli by sme spomenúť, že táto choroba aj dnes trápi tisíce ľudí na svete. Nie že by sme ju nevedeli liečiť, ale nevieme nájsť ochotných angažovaných ľudí a peniaze. Okrem toho je mnoho vážnych chorôb, ktoré celú situáciu okolo voľakedajších malomocných pripomínajú. Ale hlavne – a to som si pripomenul pri prvom čítaní – tá situácia je podobná tomu, keď niekomu oznámia vážnu chorobu. Zmení to úplne život – človek musí inak plánovať čas (v čakárňach ordinácií sú to často hodiny, zmenený je režim dňa, potrebné je myslieť na užitie liekov, použitie mastí, k tomu sa musí prispôsobiť celý režim života), človek sa musí naučiť žiť s bolesťou, je odsunutý (ľútosť niekedy rozčuľuje i zraňuje; väčšina trpiacich sa cíti nedostatočne či nesprávne pochopená). Môže to viesť až do zabudnutia (človek, ktorý bol doteraz výkonný a prospešný, je zrazu mimo pozornosti, cíti sa neužitočný, dokonca na obtiaž…), človek je osamotený so svojím strachom a svojím prežívaním… Ako posolstvo dnešného biblického textu by stačilo uvedomiť si aspoň to, že nie je ľahké dostatočne pochopiť ľudí, ktorí trpia, nie je ľahké dostatočne pri nich stáť.
A je tu ešte jedna vec – malomocní v tej dobe boli aj rituálne nečistí. To znamená, že sa nemohli zúčastňovať kultu pred Bohom, ako aj dôležitých udalostí života spoločenstva. A to nielen preto, že by mohli iných nakaziť svojou chorobou. Ale aj preto, že sa predpokladal ich hriech, kvôli ktorému sú trestaní. Nie je to podobné s častou otázkou: Kde je Boh, keď tu je takéto utrpenie? Nebráni takáto otázka veľmi často tomu, že sa človek vzďaľuje od Boha – nie preto, že to nariadil Mojžiš či niekto iný, ale pre vnútornú bariéru? Utrpenie môže nielen približovať k Bohu, ale aj vzďaľovať od neho.
Skúsime sa ale vrátiť k evanjeliu. Sledovali sme tam slušného človeka – Ježišovi hovorí „ak chceš, môžeš ma očistiť“. A Ježiš, ako v iných prípadoch, chce. Neuhne tejto prosbe. Ale v evanjeliu je aj malý detail – Ježiš mu vážne zakazuje hovoriť. No on sa teší, hovorí, jasá. Nečudujeme sa mu. Len tým zabránil, aby Ježiš mohol pokojne vstúpiť do mesta. V čom je problém?
Ježišove zázraky teológovia označujú – v zhode s Jánovým evanjeliom, ktoré výraz „zázrak“ ani nepoužíva – ako „znamenia“. Ježiš si nenechal v dedinách nastúpiť ľudí podľa diagnóz a neuzdravoval všetkých, hoci sa nevyhýbal takejto pomoci. Nechcel byť ako ľudový liečiteľ. A nechcel teraz vchádzať do mesta v sprievode jemne sfanatizovaného davu, ktorý jasá a čaká ľudového liečiteľa. Potreboval ľudí, ktorí pochopia, že robí znamenia o Božom kráľovstve, o jeho prítomnosti i potrebe rastu.
Znamenie, to je ako keď v úplne tmavej miestnosti na chvíľu zablysne svetlo. A zrazu vieme, že v miestnosti nie je len tma, ale aj mnoho cenných predmetov. Dostali sme znamenie, nie úplné svetlo.
V takomto duchu chcel Ježiš hlásať, že Božie kráľovstvo je tu, treba, aby sa zablyslo. Ono súvisí s uzdravením, ale uzdravenie jednotlivca nie je všetko. Uzdravovanie sa musí diať stále, potrebuje ho celá spoločnosť, je to na roky a storočia. A treba to vnímať. Je potrebné mu napomáhať, neprestajne ho hľadať.
Už som raz hovoril o rakúskom teológovi Johannovi Baptistovi Metzovi. Ako šestnásťročného ho s celou triedou z gymnázia poslali do zákopov Druhej svetovej vojny. Chlapca poslali so správou, a keď sa vrátil, našiel všetkých svojich spolužiakov mŕtvych. Keby bol celý život ďakoval Bohu, ako mu pomohol, asi by sme mu povedali, že to robí správne. Ale on urobil viac. Nevzdal sa pohľadu na svojich mŕtvych spolužiakov, ani na zbytočne mŕtvych v koncentrákoch a na všetkých ľudí, ktorých prevalcovali dejiny. Jeho skúsenosti ho viedli k hlbokému premýšľaniu: ako môžem čestne veriť v Boha, keď som toto všetko videl? Z jeho celoživotného diela sa rodí tzv. teológia po Osvienčime. Jeden z dôležitých pilierov tejto teológie je slovo „solidarita“. Solidarita nielen s trpiacimi dneška, ale aj s budúcimi generáciami. Ale nielen s nimi. Aj solidarita so všetkými obeťami dejín, so všetkými prevalcovanými dejinami, so všetkými otáznikmi nad nespravodlivosťou, nad tým, že by svet mal byť iný. Je to ako výkrik pre Bohom, výkrik, ktorý premieňa život človeka, vedie ho k solidárnemu mysleniu a konaniu. A tu vidím spojitosť s dnešným evanjeliom. Metz, na rozdiel od malomocného z evanjelia, neskončil len pri vďačnosti za svoj život. Jeho volanie po solidarite aj s nespravodlivými obeťami, ktoré už nemajú svoj hlas, jeho vyrušenie nezhodou dejín s Božím plánom vnímam podobné tomu, čo chcel Ježiš hlásať ako Božie kráľovstvo.
Kritika na kresťanstvo je aj v tom, že sme z neho urobili náboženstvo „sakristií“. U nás tento postoj súvisí so socializmom – aby sa viera žila v tichosti a v kostole, aby sa neprenášala do verejnosti, a v súkromí nech si každý verí, čo chce. Nie je to však len vec nášho bývalého režimu, tento jav sa vyskytuje aj inde. Ale Ježišovo náboženstvo nebolo len pre sakristie. Nebolo (nech je to akokoľvek vážna a dôležitá vec) len na fyzické uzdravenie jednotlivca. Smeruje k spoločnosti, chce byť znamením dôvery, že aj tu môže Boh konať, pretvárať, vytvárať potrebnú solidaritu, ktorá sa postupne približuje k silám Božieho kráľovstva.
Ježiš chcel vstúpiť do mesta nie v spoločnosti hlučného davu, ale v sprievode ľudí, ktorí sa snažia pochopiť jeho myšlienky.
Peter Cibira