Príhovor v nedeľu 15. 9. 2019

V dnešný deň sa koná tradičná národná púť do národnej svätyne v Šaštíne z úcty k patrónke nášho národa, k Sedembolestnej Panne Márii. Všetko sú to veľkolepé slová – národná púť, národná svätyňa, patrónka národa. Hoci nie všetci ľudia sa musia k tomuto symbolu hlásiť a nie všetci musia mať úctu k Sedembolestnej ako svoju spiritualitu, predsa tá veľkoleposť má svoje miesto a svoj dôvod.

Nie sme jediný národ, ktorý sa hlási k úcte k Bolestnej Panne. Táto úcta sa rozvinula predovšetkým v stredoveku a na mnohých miestach. Náš národ má Sedembolestnú ako svoju patrónku oficiálne len približne sto rokov.

Prečo potom ten stredovek a mnohé miesta? Aj dnes nás vie dojať pohľad na rodiča, ktorý pochováva svoje dieťa. Nemusí to byť priamo naša strata a bolesť, ale predsa nás to nenecháva ľahostajnými a akosi vieme, že je to jedna z najväčších rán, ktoré môže život uštedriť. Stredovek bol na rany bohatší ako dnešok. Tým nehovorím, že dnešok nemusí byť ťažký, ale v stredoveku mali ľudia oveľa menej možností, ako si poradiť s bolesťou, s veľkými epidémiami, s chorobami a zomieraním. Pohľad na Bolestnú Pannu Máriu znamenal hľadanie útechy, že nie sme so svojimi bolesťami sami, ale bol to aj prejav schopnosti vcítiť sa do bolesti takto trpiacej matky.

Aj keď úcta k Sedembolestnej nemusí byť hlavnou súčasťou duchovnosti všetkých ľudí, predsa sa v takejto úcte prejavuje aj niečo všeľudské – schopnosť spolucítiť, schopnosť empatie a vedomie, že aj takúto tvár máva život. Teda, že máva aj odvrátenú tvár, kde nezostáva iné, ako zostať pod krížom, bezmocne sledovať, že nevieme nič urobiť, nevieme pomôcť. Ale pritom neutiecť, veď v takých chvíľach jediné, čo môžeme urobiť, je zostať a byť pri tom, kto trpí. Mária je takouto výzvou a takýmto vzorom – bez hystérie zostala tam, kde mala byť. Zostala tam s bolesťou matky, s bolesťou, ktorá sa len ťažko dá opísať.

Schopnosť spolucítiť by mala byť niečím všeľudským. Ak povieme, že niekto je neľudský, čo tým myslíme? Nemyslíme človeka, ktorý by nemal ľudskú tvár. Nemyslíme človeka, ktorý by nepoznal ľudskú reč. Dokonca neľudským môže byť aj veľmi úspešný a šikovný človek. Neľudským nazývame toho, kto stratil schopnosť byť citlivým, kto stratil schopnosť vnímať utrpenie iných.

Ak je patrónkou Slovenska práve Sedembolestná, tak to odkazuje aj na utrpenie, ktorým si ľudia prechádzali a prechádzajú vo svojich životoch, ale aj na schopnosť vcítiť sa do bolesti iných, nebyť ľahostajný k bolestiam iných.

A práve toto môžeme priať nášmu národu. Alebo – lepšie povedané – v dnešný deň sa modlíme za to, aby sme v našom národe nestratili citlivosť na trpiacich. Nemyslím teraz len na fyzicky trpiacich, ale aj na všetkých odsúvaných, zneužívaných, nepochopených, vysmievaných, osamotených… Modlíme sa za to, aby sme túto citlivosť dokázali čo najviac preniesť aj do systému, v ktorom žijeme. A aby sme sami zostali citlivými ľuďmi. Aby sa každý mohol cítiť prijatý – prijatý ako človek inými ľuďmi.

Peter Cibira

127 celkovo 1 dnes