Kolega, ktorý študoval v Ríme, spomína, že v seminári bol aj staručký kňaz. Presedel väčšiu časť dňa v kaplnke a mladí študenti sa usmievali, pretože vôbec nebolo isté, či sa toľko modlí, alebo tam väčšinu času predrieme. Občas z tohto sústredenia niečo nahlas povedal. A študenti sa usmievali, pretože bolo ťažké rozpoznať, či je to nejaká dôležitá myšlienka alebo skôr dôsledok staroby. Keď sa čítalo dnešné evanjelium a jeho posledná veta „Nájde ešte Syn človeka vieru na zemi, keď sa vráti?“, starý pán povedal na celú kaplnku: „To ťažko, to ťažko!“ A študenti sa zasmiali. Tá poznámka však nemusí byť len prejav skepsy staručkého kňaza. Môžeme nad ňou aj celkom vážne porozmýšľať. Je totiž rozdiel – nájsť cirkev a nájsť vieru. O cirkvi máme na inom mieste evanjelia ubezpečenie, že ju brány pekelné nepremôžu, teda, že bude. Ako však bude – či cirkev funkčná, organizovaná, veľká, vplyvná…, alebo len hŕstky verných a možno prenasledovaných, to nevieme. A navyše sa môže stať, že aj cirkev môže existovať, ale bez viery – tak ako môže existovať inštitúcia bez viery, ako môže byť prednášaná modlitba bez viery, konaný rituál bez viery.
Čo sa vlastne stane, keď človek stratí vieru? Začne na druhý deň kradnúť, zabíjať a podvádzať? Asi ani veľmi nie. Nekradnúť a nezabíjať patrí skôr do výzbroje zrelého človeka. Viera sa môže na jeho zrelosti podpísať, ale aj nemusí. Alebo sa začne človek po strate viery báť smrti? Tiež asi nie. Smrti, resp. aspoň zomierania sa boja aj veriaci ľudia. Hlavne ak mohli vo svojom okolí vnímať, ako je niekedy ťažké zomierať. Ak človek stratí vieru, na prvý pohľad to vôbec nemusí byť viditeľné. Stratou viery sa udeje niečo nenápadné. Dá sa to opísať len obrazne. Je to ako zmeniť vnútorný stred osobnosti – nenápadne sa zmenia postoje, uhol pohľadu.
Počuli sme dnes Ježišovu výzvu na modlitbu. Modlitba je zdroj viery. Ale platí to aj naopak, zdravá viera vyúsťuje do modlitby. Práve na modlitbe sa pokúsim priblížiť ten spomenutý neviditeľný stred osobnosti, postoj, ktorý je spojený s vierou.
O modlitbe by sme najprv mohli hovoriť, aká by nemala byť. Často sa stretneme s iróniou, že to my kresťania máme ľahké: hrešíme, potom ideme na spoveď, tam dostaneme pomodliť sa dva Otčenáše a dva Zdravasy, a tvárime sa, že je všetko v poriadku. Ak by to tak malo byť, potom to skutočne nie je v poriadku. A každá modlitba, ktorá by bola zakrývaním niečoho, čo nemá byť, je zlá. Nemalo by to byť ani tak, ako som to zažil ako kaplán: žena odišla od rodiny, od dvoch malých detí a manžela. Odišla do budhistického kláštora. Neskôr prišli správy, že vydrží hodiny meditovať. A tiež chodili pohľadnice z rôznych exotických miest sveta, ako miluje svoje deti a ako na ne myslí. Toto určite nie je Kristov pohľad na modlitbu – tá nemôže obísť priority života, nech by v nás akokoľvek silno budila pocit lásky k celému svetu.
Ako by to teda malo byť? Spôsobov modlitby je veľmi veľa. Je dobré si uvedomovať, že to, na čo sme bežne zvyknutí medzi nami, je len niekoľko málo možností z veľkej skupiny modlitieb. Predsa pripomeniem jeden druh modlitby. Je od rabínky (ale možno sa takto modlievate viacerí). Rabínka pripomína, že veľmi dôležité miesto v židovských modlitbách má modlitba vďaky a žehnania. To žehnanie je: „Si požehnaný, Pane, – teda zvelebený, buď pochválený…“ Rabínka hovorí, že denne by sme aspoň stokrát mali povedať: „Buď pochválený, Pane…“ – za to, že môžem vstať z postele, za teplú vodu, ktorou sa môžem osprchovať, za potraviny, z ktorých si môžem pripraviť raňajky (pretože mnohí ľudia ich nemajú), za to, že môžem ísť do práce, za krásnu ženu… Ale aj za nepríjemného človeka (možno preto, že aj jeho má niekto rád a ukazuje mi, akým by som nemal byť), aj za veci, ktoré sa nepodarili… Iste, nemusíme rátať, či sme sa takto stokrát pomodlili. Ale ľudia, ktorí skúsili takto sa modliť, dosvedčujú, že to zmení postoj. Cítili sa naplnení silou, inak začali vnímať svoj deň, ale aj nepríjemných ľudí a situácie. A sme opäť pri postoji, vnútornom postoji, ktorý súvisí s vierou. Pri postoji, ktorý nemusí byť hneď viditeľný, ale je dôležitý a podpisuje sa na našej osobnosti.
A tak si môžeme zhrnúť, že modlitba a viera, pokiaľ sú zdravé, mali by nás vytrhávať z automatickosti života, mali by nás chrániť pred povrchným vnímaním, mali by vytvárať dialóg (teda nielen naše odriekanie modlitby, ale aj načúvanie, premýšľanie), ktorý premieňa aj toho, kto sa modlí.