Pred dvoma týždňami v Berlíne pri jednom z obchodných centier balil darčeky aj berlínsky arcibiskup Heiner Koch. Jeho biskupstvo tam malo postavený stan, používali špeciálny baliaci papier s nákresom Berlína a nazaretskej rodiny na jeho uliciach. Je to jedna z akcií tohto arcibiskupstva. Vychádza z podstaty Vianoc: Boží Syn prišiel do našich ľudských životov. A čo je dnes lepším symbolom života ako obchodné centrá? Tam ľudia hľadajú radosť, tam prebieha výmena tovaru, tam sa ľudia stretávajú. Preto tam chce byť aj arcibiskup so svojimi ľuďmi a skromne do tohto ruchu prinášať vedomie, že Boh je medzi nami. Biskupovi ľudia si totiž uvedomujú, že „hľadanie Boha nie je pre dnešných ľudí témou“.
Na základe tohto si kladiem otázku: Čo je teda témou pre dnešných ľudí? Odpoveď nie je náročná – platila voľakedy, platí dnes a bude platiť. Témou sú starosti a radosti bežného života. Nie je to nič zlé.
Predsa však v evanjeliu sme mohli sledovať ľudí, pre ktorých neboli témou starosti a radosti ich bežného života. Prichádzajú za Jánom Krstiteľom s otázkou, čo majú robiť. Dospelý človek nekladie často takúto otázku. Zväčša sa sám rozhoduje, čo bude robiť. Pýta sa zväčša až vtedy, keď ním niečo zatriaslo, keď sa musí nanovo pozrieť na svoj život. Už samotná otázka „Čo robiť?“ môže viesť k väčšiemu ponoru do hĺbky vlastného života.
V dnešnom úryvku evanjelia Ján rozdáva návody na zmenu. Vyzýva k ochote dať to, čo máme k dispozícii, tým, ktorí to nemajú. A potom rady pre dve zvláštne a nenávidené povolania. Prvé z týchto povolaní je mýtnik, teda colník či vyberač daní. V Ježišovej dobe boli títo ľudia považovaní za verejných hriešnikov, a to pre podozrenie, že pri výbere daní obohacovali seba. A všimnime si, že Ján vo svojej odpovedi nebol revolucionár. Nežiadal, aby sa zrušili dane a colnice, nežiadal, aby ľudia z týchto úradov odišli. Žiadal, aby boli čestní, aby robili tak, ako sa robiť má. Podobne to bolo s vojakmi. Historici hovoria, že v tých časoch nebolo zriedkavosťou, že sa niekto stal vojakom. Boli to žoldnieri. Problém však bol hlavne v tom, že títo židovskí chlapi rozširovali rady nepriateľskej okupačnej armády. Stáli tak proti vlastným ľuďom. Boli vlastne vlastizradcami. A Jánova odpoveď? Opäť nežiada ani zrušenie armády, ani odchod týchto ľudí z nej. Aj im adresuje výzvu, aby netýrali, aby robili svoju prácu tak, ako sa robiť má. Ani tu Ján Krstiteľ nebol revolucionár. Podobne ani neskôr nebol revolucionárom Ježiš.
Je takéto Jánovské pokánie dostatočné? Stačí, aby ľudia robili to, čo robiť majú, aby to robili dobre? Určite to nie je málo a kiežby sme mohli zažiť niečo podobné.
Ale Jánova reč smeruje ešte ďalej. Ukazuje na Krista, ktorý prichádza. Nazýva ho mocnejším a hodnotnejším. Čo znamená toto poukázanie?
V 19. storočí sa politik, historik a filozof Alexis de Tocqueville pokúsil opísať, ako funguje moderná spoločnosť. Moderná spoločnosť mu pripomínala hráčov okolo jedného hracieho stola. Pri hre sú potrebné pravidlá a je dôležité, aby pravidlá boli rovnako spravodlivé pre všetkých hráčov. Potom môže hra fungovať. Avšak Alexis de Tocqueville si všimol, že takéto pravidlá sa týkajú len jedného stola. Hráčom okolo neho sú ostatné stoly a ostatný svet ukradnuté. Akoby tu chýbal pohľad či odkaz hore, ktorý prevyšuje hranice vlastného stola.
Aj takto sa dá vysvetliť Jánov poukaz na Krista. Keby sme mali dokonale dohodnuté pravidlá a podľa nich aj žili, predsa by sme riskovali, že stále sú to len naše pravidlá. Ale k životu sme sa nepovolali sami, nežijeme ho len za svojím stolom. Od života často očakávame, čo nám má priniesť – šťastie, pokoj…. Niekedy by sme neváhali volať po revolúcii, aby to tu všetko niekto zmenil, preoral, zrušil všetko existujúce. Ale Jánov pohľad nám pripomína, že nestačí len od života čakať. Je dobré a potrebné sa pýtať aj na to, čo život či Boh čaká odo mňa.
V úvode som spomenul Berlín a snahu tamojšieho arcibiskupa o nové sprítomnenie vedomia, že Boh je s nami, uprostred našich radostí a starostí. Toto môže byť odkaz dnešného evanjelia i zhrnutie Jánových slov o pokání: uvedomovať si, že žijeme pred Bohom, s Bohom, z Jeho poverenia.
Peter Cibira