Príhovor v nedeľu 17. 3. 2019

Ako sa rozhoduje moderný človek? Väčšinou by sme povedali, že si nahromadí informácie, urobí analýzu a potom sa rozhodne. Teda rozhodujeme sa hlavou. Nie je to však celkom tak. Aj v dobe racionality je pre nás prioritné, aké pocity riešený problém a možné odpovede naň ponúkajú. Emotívny náboj sa v rozhodovacom procese nedá vyčiarknuť. K tomuto problému existujú štúdie, ktoré potvrdzujú, že pocit je dôležitý, možno i dôležitejší ako samotné argumenty.

To však neznamená, že by sme sa mali rozhodovať len podľa pocitov. Argumenty a informácie sú dôležité, obrusujú naše rozhodnutie. Ale aj tak pocit nie je za argumentmi, on argumenty sprevádza.

Cez emócie si môžeme priblížiť aj dnešné evanjelium (Lk 9, 28b-36). Je to scéna nabitá emóciami, ktoré sa vymieňajú veľmi rýchlo.

Pri zvláštnom úkaze Ježišovej premeny, pri modlitbe, apoštol Peter vyjadruje najprv úžas, príjemný a podmaňujúci pocit. Navrhuje Ježišovi, aby na tom mieste zostali, aby tam postavili stany pre všetkých hlavných hrdinov tejto scény. Pozitívne emócie sú v živote dôležité. Vedú nás, napĺňajú nás. Aj nábožensky by sme boli radi, keby napr. naša liturgia bola aj príjemná a pekná. A aj ľudsky si želáme, aby sme boli príjemní, aby sme prinášali pokoj a radosť. Nie vždy sa to darí.

Vzápätí, píše evanjelista, Petra a ostatných prepadol strach. Aj to je významná emócia. Všetci sa v živote aj bojíme. Možno vtedy, ak počujeme zlú diagnózu o sebe či blízkych, možno vtedy, keď tušíme naštrbenie vzťahov…. Nie je to príjemná emócia, ale od mnohého nás chráni. Aj nábožensky je to významná emócia. Nie preto, že by sme si mysleli, že náboženstvo vzniklo zo strachu, ako sa nám to v minulosti snažili nahovoriť. Skôr preto, že prítomnosť strachu vie skutočne neraz priviesť človeka aj k väčšej pokore, možno k modlitbe, možno ku zmene života. Vie to byť pootvorenie dverí aj do sféry viery.

Dnešné evanjeliové rozprávanie však smeruje ďalej. Smeruje k vete, ktorú dostali apoštoli – a cez nich aj my – ako smerovník: „Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!“ Akoby to bolo upozornenie, že pocity sa môžu ľahko striedať, sú dôležité, ale nie sú konečným usmernením. A skutočne sa môžeme dostať do situácií, keď sa nevieme rozhodnúť, keď názory nie sú celkom jasné, keď nám nevie napovedať ani naše vnútro. Aj pre nás platí ako celoživotná orientácia nasledujúca rada, ktorá má usmerňovať aj to, akú váhu priradíme svojim okamžitým pocitom: počúvať Ježiša, vnímať a nasledovať jeho smer. Kiež by sme to dokázali pri všetkých rozhodnutiach, ktoré ovplyvnia naše životy, kiež by sme to dokázali aj v chaose spoločnosti, aj pri strachu zo svojich krížov, aj v radostiach nášho života.

Peter Cibira

181 celkovo 1 dnes