Príhovor v nedeľu 17. 6. 2018

Predstavte si človeka, ktorý má vážny zdravotný problém. Nutne potrebuje absolvovať podrobnejšiu diagnostiku. Na špecializovanom pracovisku mu však dajú termín až o šesť týždňov.

Tento príklad nie je nereálny, práve naopak. Nechcem však hovoriť o stave nášho zdravotníctva, ale o prežívaní tohto človeka. Prežíva strach, tušenie niečoho zlého a ohrozujúceho, ale je bezmocný, osamotený. Musí len čakať a dúfať, že ho jeho problémy za tých šesť týždňov nezdolajú.

Takýchto situácií, v ktorých musíme len vydržať, čakať, je v živote veľa. Či dospelosť, či zrelosť, či skutočný vzťah a mnoho iného – všetko jednoducho musí vyzrieť.

Keď hovoríme o zmysluplnosti života, väčšina ľudí vidí zmysluplnosť v zažívaní príjemných chvíľ. Môže to byť aj vtedy. Ale nielen. Zmysluplnosť života môžeme vnímať aj vtedy, ak sme niečo dokázali, urobili, ak niečo po nás zostane. Aj takto to platí. Ale k tomu všetkému treba pridať, že zmysluplné sú aj tie chvíle, v ktorých unesieme, čo nám život naložil, ak neutečieme aj pred tým, čo neprináša žiadne uspokojenie. Aj trpezlivosť, čakanie, unesenie svojho kríža – to všetko má zmysel. A to aj napriek tomu, že kríž nie je taký príjemný ako pozitívne zážitky a ako vytvorenie diela.

Asi je jasné, prečo o týchto veciach rozprávam. V evanjeliu (Mk 4, 26-34) sme počuli dva Ježišove obrazy, podobenstvá o Božom kráľovstve. Pripomínajú práve takýto pasívny rozmer čakania. Oba obrazy znejú veľmi pozitívne: samo to rastie, z malého vyrastá veľké. Preto je možno dobré pripomenúť si, že v časoch, keď to Ježiš hovoril, bolo roľníctvo náročnejšie. Poľnohospodár sa natrápil, kým dostal semeno do zeme. Ak si mohol pomôcť volmi či koňmi, bol to ten lepší prípad, ale aj to nebývalo vždy. Až po tomto trápení prišlo obdobie, keď bolo treba len čakať. My by sme dnes asi nečakali. Zvlažovali by sme a potom postrekovali. Ale vieme sa vžiť do toho, že aj samotná príroda s jej cyklami naznačuje potrebu čakania. A trpezlivosti. A takáto trpezlivosť môže byť tým prvým, čo nám dnešné evanjelium pripomína.

Druhá pripomienka s tým veľmi súvisí. Je to dôvera v rast. A, samozrejme, nemyslí sa dôvera v dobrú úrodu na poliach. Ide o dôveru v dobro, v rast Božieho kráľovstva. Môžeme sa však pýtať, či naozaj máme veriť, že dobro rastie. A to hlavne vtedy, ak sme obklopení zlobou, ak máme zlé skúsenosti. Mnoho ľudí dnes vyjadruje presvedčenie, že sme sa stali horšími, podráždenejšími, závistlivejšími… V mnohom sa to môže javiť ako pravdivé konštatovanie. V stredoveku jeden z najväčších mysliteľov kresťanstva – sv. Tomáš Akvinský – povedal, že dobro sa šíri viac ako zlo. Nemýlil sa? Skutočne rastie viac dobro? Neprotirečí tomu naša skúsenosť? Ak však začneme spočítavať, akého zla je človek schopný, ako vieme rozpútať vojny, dopustiť genocídy, dopustiť hlad a pod., potom – ak by sa zlo šírilo viac – by sme tu už neboli. Ale nás je niekoľkonásobne viac ako pred storočiami, Zem nás dokáže uniesť, pri troche našej dobrej vôle nás dokáže nasýtiť… Takéto spočítanie súvislostí dáva Tomášovi za pravdu. Dobro sa skutočne šíri viac ako zlo, aj keď sa nám to celkom nechce veriť. Sem smeruje druhá pripomienka evanjelia. Dôverovať v takéto dobro.

Prakticky by sa takáto pripomienka dala preložiť aj tak, že nebudeme podliehať nervozite, panike. Viera v Boha môže mať aj takúto praktickú podobu. Ak Biblia hovorí o Božom kráľovstve, nie je to reč o raji na zemi. Ale o šíriacom sa dobre, v ktoré sme neprestali veriť ani vtedy, keď je jeho úroda stále v nedohľadne.

Peter Cibira