Aj v prvom čítaní (Dan 12, 1 – 3), aj v evanjeliu (Mk 13, 24 – 32) sme počúvali obrazy o konci sveta. Nie sú to jednoduché obrazy. Preto začnem niečím jednoduchším: Ježišovou výzvou, aby si ľudia zobrali príklad z figovníka. Figovník bol vraj v Palestíne jedinou rastlinou, ktorá zhadzuje lístie. U nás je jednoduchšie povedať, že padajú listy, a teda je jeseň. U nich bol takýmto ukazovateľom práve figovník. Akoby Ježiš povedal svojim súčasníkom: „Ste šikovní, viete rozumieť zákonom prírody a riadite sa podľa nich. Preneste takéto poznanie aj do iných oblastí!“ My by sme – pri všetkej skromnosti, ale predsa – mohli povedať, že poznáme nielen zákony prírody, ale aj fyziky a chémie, spoločnosti a psychológie… Máme vynikajúci prístup k informáciám, všetci sme formovaní školami. A to je veľmi dobre. Predsa však aj pre nás zostáva tá istá otázka, aká znela v minulosti: Vieme dobre čítať, vieme z našich informácií vyvodiť správne dôsledky?
V novembri 1989 sa v Čechách sformovalo Občianske fórum. Jeho predstavitelia dostali od ľudí informáciu, že z mesta Tábor opakovane dva či trikrát vyšla kolóna vojakov na Prahu. Išli nejakých dvadsať minút, potom sa vrátili. Zjavne išlo o manéver, ktorý mal naznačiť pripravenosť armády zakročiť proti demonštrantom. Predstavitelia Občianského fóra sa rozhodli, že musia hovoriť s generálom, ktorý vydával týmto armádnym jednotkám rozkazy. Bol to generál Zachariáš. Za Občianske fórum ho išiel navštíviť bývalý spevák Michael Kocáb. Kocáb spomína, že to bol náročný dvojhodinový rozhovor. Na generála sa Kocáb obrátil s tým, že snáď nechce ísť proti vlastným. A generál postupne priznal, že skutočne nebudoval svoju vojenskú kariéru, aby strieľal do vlastných ľudí. Kocábovi a jeho spoločníkom prisľúbil, že pokiaľ bude vo funkcii, nevydá rozkaz, aby armáda zaútočila na demonštrantov. Generál Zachariáš svoj sľub aj dodržal. Keď na to teraz Michael Kocáb spomína, tak hovorí o veľkom rešpekte, ktorý bol v ich rozhovore prítomný. Predstavitelia Občianskeho fóra nešli za generálom s obvinením, neútočili na neho, ale hľadali, čo ich zjednocuje. Kocábovi v dnešnej spoločnosti takýto rešpekt chýba a vidí to ako jeden z problémov dnešnej doby.
Zdanlivo tento príbeh nesúvisí s evanjeliom. Ale len zdanlivo. Ak hovoríme o množstve informácií, ktoré máme, tak je potrebný aj takýto rešpekt na to, aby sme informácie dobre použili. Vedieť nemôže znamenať prísť za druhým s tým, že „ja viem a ty nevieš“, „ja som niekto a ty si nikto“!
Ak sa vrátime k celému evanjeliu – k predpovedi o konci sveta – je dobré poznamenať, že konca sveta sa báli pravdepodobne všetky kultúry. Aztékovia sa vraj báli, že jedného dňa slnko nevyjde, a tým nastane koniec. Galovia sa báli, že nebeská klenba – ktorú si predstavovali ako pevný príklop – sa raz môže rozpadnúť a padne im na hlavu. Kanaánčania sa báli, že nezaprší – tam totiž zápasili predovšetkým s nedostatkom vody, striedaním obdobia dažďov a sucha. Do týchto predstáv a strachov Biblia prináša nový prvok: Boh nám ide v ústrety. Ten Boh, ktorý chcel, aby sme tu boli, ktorý miluje svet i človeka. Biblia nezameriava pohľad na všetky hrôzy – aj keď o nich vie – ale na láskavé stretnutie.
Staré národy sa báli. Mali svoje predstavy o svete a z nich vychádzali aj strachy. Ale ani dnešný stav poznania nedovoľuje myslieť si, že svet neskončí. Fyzikálne zákony, tak ako ich poznáme dnes, nás zatiaľ vedú k vedomiu, že náš svet raz zanikne. A keby sme aj o fyzikálnych zákonoch nič nevedeli, aj tak každý z nás vie, že raz skončí „môj svet“. Avšak oveľa podstatnejšie je, či k týmto koncom neprispieva človek svojou činnosťou.
Zaujímavé je, že aj v Biblii nájdeme väčší strach z človeka ako zo všetkých prírodných zákonov. V 2. knihe Samuelovej je príbeh kráľa Dávida, ktorý porušil Boží zákaz rátať ľud, teda hlavne zákaz rátať bojaschopných mužov. Tento príkaz sa tiahne Starým zákonom a mal byť pre kráľa varovaním, že nie on je skutočným kráľom Izraela, ale kráľom je sám Boh. Ak je Boh na ich strane, tak nezáleží na množstve vojakov. Dávid tento príkaz porušil. Boh za ním posiela proroka, ktorý mu dáva na výber z trestov: buď bude sedem rokov hlad v celej krajine, alebo Dávid a jeho rodina budú tri mesiace prenasledovaní nepriateľom, alebo bude v krajine trojdňový mor. Dávid vtedy povedal, že je lepšie padnúť do Božích rúk, ako do rúk človeka. Vybral si mor, čo však vôbec nebol ľahký trest, a sám Dávid potom veľmi prosil Boha, aby sa mor zastavil.
Padnúť do ruky človeka je horšie ako všetko iné! Asi je to dôležité ponaučenie. Áno, človek sa môže stať pre človeka oveľa väčším nebezpečenstvom, ako všetko iné. Čo sa s tým dá robiť? Asi skutočne len to, aby sme sa snažili so spomenutým rešpektom hľadať dobré cesty. Aby sme sa sami pripravovali na to, že posledné stretnutie má byť stretnutie s Priateľom, ktorému sme sa snažili patriť celý život.
Ak teda zjednoduším a zhrniem dnešné biblické posolstvo, tak môžem povedať: Biblia nás vyzýva nebáť sa, ale súčasne patriť Bohu.
Peter Cibira