Moja chrbtica nie je v poriadku. A to zdravotníctvo je skutočne v žalostnom stave. A o nálade medzi ľuďmi je ťažké rozprávať. Nebojte sa, nejdem sa žalovať ani na chrbticu, ani na nič. Len som chcel naznačiť ako málo slov stačí nato, aby sme boli negatívni. Dôvodov nájdeme viac ako dosť – od tých svojich, cez spoločenské, až po celosvetové. Ale do kostola nechodíme nato, aby sme rozdúchali negatívne nálady. I keď si nechceme zakrývať oči pred problémami.
Problém nie je len v naladení. Stretol som sa so štúdiou, ktorá hovorí, že na Slovensku menej dôverujeme. Menej dôverujeme v porovnaní s inými národmi. Znamená to, že menej dôverujeme systému, inštitúciám i sebe navzájom. Počul som o tom rozprávať jedného slovenského psychiatra. Ten doplnil pohľad zo svojej strany a prepojil problém s narušením základnej vzťahovej väzby. Vzťahová väzba sa vytvára v prvých mesiacoch a rokoch života predovšetkým vzťahom dieťaťa s matkou a potom s ostatnými blízkymi v našom okolí. Ak dieťa zažíva bezpečné prostredie, formuje to jeho vnútro pozitívnym smerom, čo ovplyvní aj jeho schopnosť dôverovať v dospelosti. A naopak, ak je dieťa v narušenom prostredí, zapisuje sa to hlboko do jeho podvedomia negatívne a ovplyvňuje to jeho osobnosť. Psychiater spomínal, že v Čechách výskum ukázal, že nenarušenú základnú vzťahovú väzbu má 40% ľudí. To nie je ideálne číslo. Na Slovenku sa prieskum nekonal. Neboli naň peniaze. Ale spomenutý lekár predpokladá, že to bude podobné, možno trochu horšie číslo.
Do kostola však nechodíme preto, že si chceme posilňovať negatívnu náladu. Ak hovoríme o problémoch, tak je to spojené s hľadaním odpovede na otázku čo s tým, prípadne, ako sa k tomu postaviť. A zdá sa, že na nastolené problémy môžeme nájsť inšpiráciu aj v dnešnom evanjeliu (Mt 9,36 – 10,8).
Počuli sme, že Ježiš pri pohľade na zástupy hovorí o čase žatvy. Ale akej žatvy? Mal pred sebou spokojných, zrelých, úspešných ľudí? Evanjelium hovorí o opaku: boli ako ovce bez pastiera! A ak by ste si našli čas listovať v Biblii, tak sa z dnešného textu prelistujete naspäť o tri kapitoly. Nájdete tam reč zástupom, ktorú voláme Blahoslavenstvá. A tu sa dočítate, že Ježiš videl pred sebou ľudí chudobného ducha, ľudí plačúcich, ľudí prenasledovaných pre spravodlivosť, ľudí tichých, ktorí nedokážu dosť hlasno hovoriť svoj názor… Všetko iné, len nie ideálne spoločenstvo ľudí. A tak žatva, o ktorej hovorí, nepripomína krásne pole, skôr pole riadne zdevastované. Na toto pole posiela svojich apoštolov. Ale boli oni dobre vyškoleným krízovým manažmentom? Vôbec nie. S Ježišom boli ešte krátko a boli to celkom bežní ľudia. Ježiš ich posiela uzdravovať svojím stretaním sa s týmito ubiedenými. Uzdravovať tak, ako vedeli. Len cez iskru záujmu, pozornosti, snahy. To bol základ vyháňania démonov. A my si to nehoríme preto, aby sme si pripomenuli, čo sa stalo pred dvoma tisícročiami. Hovoríme to preto, aby sme to preniesli do našich čias. Aby sme si pripomenuli, že podobne poslaní sme všetci. Tak, ako vládzeme a vieme. Ale ani doba vyspelej techniky, ani doba vyspelej masovej komunikácie, ani doba inštitúcií si nepomôže bez skutočných ľudí. Bez tých, ktorí sú schopní vidieť v bytosti vedľa seba človeka – so všetkými jeho slzami, slabosťami i radosťami. Ježiš poslal svojim súčasníkom odkaz: Božie kráľovstvo sa priblížilo! Snáď ho môžeme trochu parafrázovať: Božie kráľovstvo sa približuje aj dnes, ak sa nájdu ľudia, ktorí ho nesú medzi ostatných. Ktorí nečakajú na ideálne pole pôsobnosti, ale pracujú na tom, čo je možné podporiť a posilniť. Nech nám v tom Boh pomáha.
Peter Cibira