Dnes sa v evanjeliu pýtajú vodcovia národa Ježiša: „Keď si taký spravodlivý, tak nám povedz, ako tu vlastne možno žiť!“ Je jasné, že to bola pasca – keby povedal, že treba platiť dane, obvinili by ho, že je kolaborant, keby povedal, že netreba, obvinili by ho, že je revolucionár. Ale otázka je dobrá – a je to aj naša otázka – ako možno žiť v spoločnosti, ktorá má ďaleko od ideálu. Ako sa nekolaborovať so zlým, a pritom prežiť? Alebo: Ako si udržať ideály a pritom prežiť v spoločnosti, ktorá si žiada kolaborovanie?
Cisár môže byť symbolom nátlaku, tvrdej moci či iného zlého. Ale môže byť aj symbolom riešenia problémov, zabezpečenia, starostlivosti zhora. Môže byť symbolom rastu a ekonomickej prosperity, zákona (nemusí ísť o ideálny zákon, ale predsa o zákon, ktorým sa riadi a ktorý zjednocuje spoločnosť), môže znamenať experta na veci, ktorým bežný smrteľník nerozumie a nevie ich riadiť. Teda môže mať aj pozitívny význam. A zrazu otázka ako nespolupracovať so zlým dostane iný význam, stane sa ťažšou.
Zrazu je problematické, k čomu sa človek prikloní. Aj experti nemusia byť ideálom. Voľakedy by sedliaci nedali jesť kostnú múčku svojmu dobytku. Jednoducho preto, že vedeli, že dobytok je bylinožravý. Ale expert potrebuje výnosy. A tak na snahu po výnosoch zomrelo niekoľko tisíc ľudí. Podobne je to s prosperitou, neprestajným rastom, ale aj istotou, zabezpečením. Často sme nútení spolupracovať s niečím, čo nie je ideálne, pretože nám to aj niečo prináša. Často je ťažké sa dobre rozhodnúť. A ešte ťažšie je postaviť sa systému, ktorý je v niečom dobrý a potrebný a v niečom necitlivý, zlý a hriešny.
Keď si Ježiš vypýtal denár, urobil niečo nezvyčajné. Vtedy nebolo celkom bežné nosiť pri sebe peniaze. Ak ten denár mali – a pre nich to znamenalo, že je na ňom zbožštený cisár, teda niečo rúhavé a nepatričné – ukázali, že patria do tohto sveta a jeho vzťahov, ktoré nie sú ideálne.
V podobnom „cisárskom svete“ sme nútení žiť. Evanjelium a Ježišovo konanie nám pripomína, že svet nikdy nebude bez otáznikov, nikdy nebude len dobrý či len zlý. Len kde je tá správna cesta? Kde je hranica?
Ježiš povedal: „Dajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je Božie“. To neznamená delenie pol na pol. Teda rozdeliť si život na chvíle, kedy sme Boží a chvíle, kedy by sme pred Bohom radšej všetko zakryli. Božie je všetko. Aj život, aj deň, aj peniaze… Byť si vedomý, že som pred Bohom, neznamená utekať do akéhosi ideálneho sveta. Ježiš nám nekázal utekať zo sveta, ale zostať v ňom ako tí, ktorí vedia, že všetko patrí Bohu, že mu patríme aj my sami. Že neveríme zjednodušeným modlám, ako je prosperita, zabezpečenie, neprestajný rast a rozvoj. Neveríme, že budú dokonalé zákony. Ale nechceme stratiť vieru, že popri všetkom nedokonalom sa môžeme snažiť o zachovanie hodnôt, ako je láska a dobro, ako je ľudskosť. Teda tých hodnôt, ktoré „cisári“ (ani tí dnešní) nedávajú, a predsa sú neskutočne potrebné.