Možno ste už tiež niekedy premýšľali nad tým, akým zvláštnym fenoménom je ľudská viera. V našej krajine sa v minulom režime cieľavedome snažili o to, aby sa stratila. Nestratila sa. Ale nešlo len o situáciu v našej krajine. Rozvoj vedy znamenal pre mnohých blízky koniec viery, pretože veda dá všetky odpovede a pomoc človeku. Nestalo sa. A dnes sa náboženstvá vracajú na scénu. Ten návrat neznamená, že by sa rozrastali naše spoločenstvá. Náboženstvá sa vracajú často spôsobom, ktorý by sme ani veľmi nechceli – niekedy ako prikrývka terorizmu, inokedy ako súčasť politiky, kde sa kalkuluje s počtami a vytvára sa tlak, inokedy v podobe vitality siekt. To všetko sú návraty akýmisi zadnými dvierkami. Samozrejme existuje viera aj pekná a čistá, ktorá drží ľudí.
Dnes v evanjeliu apoštoli žiadali Ježiša, aby im dal väčšiu vieru. Trochu to pripomína žiadosť o zvýšenie platu. Ježiš neurobil žiadne zázračné vkladanie rúk. Začal rozprávať. A rozpráva, že keby bola viera taká malá ako semiačko, dokáže presadiť strom. Na inom mieste podobne hovorí, že človek s takou vierou by dokázal preniesť vrch.
Priznám sa, že v mladosti som to skúšal. Modlil som sa – tuším za dážď, modlil som sa s nasadením, s dôverou. No namiesto dažďa som si vlastne vyprosil otras či krízu viery. Ono to tak nefungovalo! Dnes viem, že podobné skúsenosti má mnoho ľudí. Niektorí dokonca hovoria, že stratili vieru, pretože sa im stalo to či ono, alebo podobne ako ja sa za niečo s dôverou modlili a ono sa to neudialo. Takéto otrasy však nemusia viesť k strate viery, ale k jej očisteniu. Predpokladám, že väčšina úprimne veriacich ľudí podobnou očistou viery prešla.
V Ježišovom rozprávaní o viere nebola tá najpodstatnejšia časť reč o premiestňovaní stromu či kopca. To podstatné prišlo za tým. Rozprával o sluhovi, ktorý nedostane večeru skôr ako pán, ale ktorý musí slúžiť. A Ježiš zakončil výzvou, aby sme si boli vedomí, že ak aj urobíme všetko, čo máme urobiť, sme neužitoční sluhovia, pretože sme urobili iba to, čo sme urobiť mali. Ježišovo rozprávanie sa teda otočilo na život, na prístup k nemu. A to je jedna nesmierne dôležitá časť viery.
Dnes množstvo kníhkupectiev žije z predaja ezoterickej literatúry. Sú jej celé regály. Aj tu môžeme vnímať akýsi návrat duchovných tém. Ale v kostoloch nehovoríme o takej viere, ktorou by sme si chceli niečo vyčarovať. Áno, povzbudzujeme sa, aby sme Boha aj prosili, vkladali do neho nádej, predkladali mu svoje starosti. Ale nie je to na spôsob hľadania čarovného prútika. Oveľa podstatnejší rozmer viery je, že je to zázrak, kedy človek, ktorý by sa mohol pomstiť, dokáže odpustiť. Viera sa prejavuje, keď by niekto mohol myslieť len na seba, ale dokáže myslieť aj na druhých. Keď v nespravodlivom prostredí nerezignuje na pravdu a spravodlivosť. Keď dokáže svoje činy konať tak, že budú mať raz hodnotu pred Bohom, aj keď teraz môžu vyznievať akosi naprázdno. Tento rozmer Ježiš zvýraznil svojím rozprávaním.
Vydržať na správnej ceste, či jednoducho len byť tým, čím máme byť, si niekedy vyžaduje obrovskú vieru.
Peter Cibira