Príhovor v nedeľu 2. 2. 2020 – Hromnice

So sviatkom Hromníc je spojených veľa pranostík a prísloví. „Na Nový rok o kurací krok, na Tri krále o krok ďalej, na Hromnice o hodinu viacej“ – to asi poznáme všetci. V roku 2016 si Slovenský rozhlas vybral práve túto vetu a na poslucháčov sa obrátil s otázkou, čo by urobili s hodinou, ktorá by sa naozaj pridávala ku dňu. Pamätám si, že som aj ja začal na chvíľu rozmýšľať, ako by som takúto hodinu navyše využil. Ale potom som sa zasmial sám sebe. Predpokladám, že by som s ňou neurobil nič. Moja skúsenosť je, a asi aj mnohých z vás, že naše denné plánovanie celkom nefunguje. Niekedy preto, že život prinesie úplne iné výzvy než tie, ktoré sme mali v pláne. Inokedy preto, že sme svoje plány nastavili nereálne. A inokedy preto, že sme aj trochu leniví či unavení. A tak predpokladám, že keby mal deň aj tridsať hodín, asi by sme ho strávili podobne, ako trávime ten dvadsaťštyrihodinový. Tí, ktorí nestíhajú, by i tak nestíhali. Tí, ktorí deň premrhajú, by ho aj tak premrhali.

Podobne je to aj s ďalšími predstavami o živote. Keď som bol dieťa, istý muž v mojom príbuzenstve opakovane hovorieval, že on sa nedožije štyridsiatky. Mal som ho rád, a tak ma toto jeho vyjadrovanie znepokojovalo. Mama mi to vysvetľovala tak, že je asi chorý, alebo sa zle cíti, preto tak hovorí. Dnes má ten muž osemdesiatku a teší sa celkom dobrému zdraviu. Myslím si, že aj vtedy nebol celkom chorý, skôr zvláštnym spôsobom hľadal svoje miesto v živote. Predpokladám, že aj vy poznáte viacerých starých ľudí, ktorí si mysleli, že sa nedožijú vysokého veku – pretože boli chorí, pretože boli chudobní, pretože všetci z ich rodu umierali zavčasu,… – a dnes sú prekvapení vlastným vekom. Taký býva život, má svoje cesty. Niekedy úplne iné, ako sme si mysleli.

Relatívne často citujem viedenského psychiatra a neurológa Viktora Emila Frankla. Popri štúdiu medicíny sa veľmi zaujímal aj o rozvíjajúcu sa psychológiu. Stal sa načas žiakom Sigmunda Freuda. Ten tvrdil, že naše konanie je ovplyvnené predovšetkým snahou uspokojiť slasť. Ak túto túžbu po slasti neuspokojíme, stávame sa, podľa Freuda, neurotickými. Frankl však pomerne rýchlo dospel k názoru, že to tak nie je. Slasť nie je jediná a najdôležitejšia. Potom sa obrátil na inú psychologickú školu založenú Alfredom Adlerom. Ten zas videl zdroj všetkého nášho snaženia v túžbe po moci. Ale aj tu bol Frankl sklamaný a začal hovoriť o vôli k zmyslu ako o najdôležitejšom motivačnom činiteli. Nie že by neboli dôležité aj vôľa k slasti, aj k moci. Ale nie sú jedinými a ani najdôležitejšími pre naplnenie nášho života. Prišla druhá svetová vojna a Frankl – keďže bol židovskej národnosti – sa ocitol v koncentračnom tábore. Tu sa snažil spoluväzňov presviedčať, že prežijú, ak budú mať pre čo žiť. Vo viacerých prípadoch sa to ukázalo ako správne. A to aj napriek tomu, že v ich situácii nebolo jednoduché pochopiť či nájsť to „pre čo“. Po vojne Frankl napísal útlu, ale veľmi silnú knihu „A predsa povedať životu áno“. Opisuje v nej základný a najdôležitejší obrat nášho postoja. Zväčša totiž od života niečo čakáme či žiadame. Frankl hovorí, že sa pýtame života: „Čo mi dáš?“ Ale obrat je v tom, že otázka takto nestojí. Život si kladie nároky, akoby sa on pýtal nás „Čo mi dáš?“, teda – ako sa postavíš k problému, k situácii, k nárokom života. Vtedy plníme zmysel nášho života.

Všetko to hovorím preto, že mi tieto Franklove postrehy veľmi pripomínajú dnešné evanjelium (Lk 2, 24-40) a dnešný sviatok. Aj v evanjeliu sme počuli, ako Simeon vzal do náručia Ježiša, ale zrazu začínal Panne Márii hovoriť, že to nebude podľa jednoduchých predstáv o matke, ktorá sa teší a vníma úspechy svojho syna. Hovorí o meči, ktorý prenikne Máriinu dušu. Bude to inak, ako by čakala. Ale to vôbec neznamená, že by to nemalo zmysel. O Franklovi rád hovorievam preto, že jeho reč je civilná. Teda nevychádza z Biblie a z náboženstva, ale z jeho životných skúseností a štúdia. A pritom mi táto reč Bibliu veľmi nápadne pripomína. Ak dnes hovoríme, že Ježiša priviedli do chrámu, predstavili ho Bohu, obetovali ho Bohu, pripomína mi to Franklovo, že život si kladie nároky, on sa nás pýta… Áno, Biblia nám podobne pripomína, že naše životy nepatria celkom nám. Mali by patriť Bohu a od toho by sa malo odvíjať i to, ako ich formujeme.

Dnešný sviatok môže byť pre nás príležitosťou „predsa povedať áno svojmu životu“. Aj tomu s ťažkosťami, s nenaplnenými snami a víziami, s bolesťou… Povedať mu „áno“ vo vedomí, že účty nebudeme skladať svojim nesplneným snom, ale Bohu.

Peter Cibira

64 celkovo 1 dnes