Príhovor v nedeľu 2.8.2015

Dotknem sa najprv prvého čítania (Ex 16,2-4.12-15). Ono sa jednoducho nedá preskočiť. Obsahuje vzorce správania, ktoré sú stále medzi ľuďmi.
Izraeliti sa dostali na slobodu. Po pár týždňoch na slobode sa im to však už nepáči. Repcú, chýba im chlieb i mäso. A tak hovoria o tom, že v Egypte boli mastné hrnce. Boli? Bolo tam naozaj lepšie? Veď odtiaľ chceli utiecť! Dostali sa do spôsobu nazerania na minulosť, ktorý sa neprestajne opakuje v dejinách ľudí a ktorý voláme spomienkový optimizmus. Je to spôsob spomínania na minulosť s akousi dávkou romantiky: „Voľakedy boli lepšie rodiny!“ Naozaj boli? „Voľakedy boli ľudia k sebe lepší!“ Naozaj boli? „V našom detstve to bolo krajšie!“ Naozaj bolo? V niečom možno áno, v inom nie. Ale človek si rád takto zaspomína.
Pri Izraelitoch na slobode môžeme vidieť, že je ľahšie urobiť z človeka otroka ako z otroka človeka. A to platí rovnako stále. K nadobudnutiu spôsobov slobodného človeka treba veľa času a úsilia.
Pri Izraelitoch na slobode môžeme konštatovať, že nezvládli slobodu. Neboli na ňu pripravení! Ale kedy sme na ňu pripravení? Opäť jedna z vecí, s ktorou má nejeden človek problém aj dnes. Sloboda je totiž podobná vzduchu. Pokiaľ je vzduch čistý a môžeme ho dýchať, ani si ho neuvedomujeme. Ak sa stráca, či je špinavý, nastávajú problémy. Aj slobodu potrebujeme, ale ona nie je cieľovou hodnotou. Je len akoby priestorom na dobré využitie – potrebuje správne naplnenie, sama nás neuspokojí. Akú–takú slobodu dnes máme. Otázne je, či ju vieme zvládať, či ju vieme premeniť na tvorivý priestor!
Z tohto prejdem k dnešnému evanjeliu (Jn 6,24-35). Je to pokračovanie udalosti z minulej nedele, kedy Ježiš zázračným spôsobom nasýtil veľký zástup ľudí. A oni ho chcú urobiť kráľom – celkom im zachutil lacný prístup k chlebu. Veľmi to pripomína heslo zo starovekého Ríma, že ľudia potrebujú chlieb a hry. Ale Ježiš im na túto taktiku lacného chleba s trochou vzrušenia nepristúpil. On chcel, aby pochopili, o čo mu ide. A oni nepochopili. Namiesto toho skončili na rovine zážitku a očakávania zážitkov.
Obe skupiny ľudí – aj Izraeliti na púšti, aj Izraeliti okolo Ježiša o niekoľko storočí neskôr – sa v živote stretli s niečím podivným, čo nazývame Božím. Streli sa s veľkým Božím konaním, veľkými a nezaslúženými darmi. Ale obom skupinám to nestačilo, nezmenilo to ich myslenie, nezmenilo to ich konanie. To je veľké varovanie: človek môže dostávať posvätné veci, ale nemusí ho to správne premeniť, nemusí ich pochopiť, dokonca ani postrehnúť!
Ak to prenesieme na seba a svoje očakávania od Boha: je niekoľko ľudí, ktorí môžu mať hlboké zážitky pokoja i radosti z modlitby, čítania Písma a pod. Ale to neznamená, že toto je to, čo máme od Boha dostať a čakať. Viera by nás mala viesť do reality. Tam sa stretáme s Bohom – aj v ťažko žitej slobode, aj v starostiach, aj v radostiach, poznaní… Od viery nechceme, aby nás preniesla do sveta, ktorý je odtrhnutý od toho reálneho. Človek je spolutvorcom Božieho plánu, je spolupracovníkom. My riešime otázniky a problémy života. Ale chceme ich riešiť v Božom svetle, spolu s Bohom, v čo najväčšej zodpovednosti pred ním. Boh pozýva na cestu, ktorú musíme spoluvytvárať my. Nech dá Boh, aby sa nám to darilo.

497 celkovo 1 dnes