Príhovor v nedeľu 2. 8. 2020

Dvaja právnici prišli do reštaurácie. Posadili sa k stolu a otvorili si svoje aktovky. Obaja z nich vytiahli bagety a začali ich jesť. Prišla k nimi čašníčka a slušne sa ich snažila upozorniť, že v ich reštaurácii nie je dovolené konzumovať vlastné jedlá. Právnici sa pozreli na seba a jeden z nich povedal: „Janko, musíme si bagety vymeniť!“ Iste, slovo čašníčky tým poslúchli, ale zmysel jej slov nie.

Nejde mi však o túto epizódu. Skôr chcem pripomenúť, že sme sa dostali do situácie, keď spoločné jedlo nie je bežnou záležitosťou. Je to zvláštne, pretože máme dostatok jedla, nesmierne množstvo receptov, a tým i chutí. Ale je skôr zriedkavosťou, keď si vie rodina sadnúť k spoločnému stolu, bez prípadného surfovania na internete.

Spoločné jedlo stále patrí v mnohých kultúrach k základu rodiny, spoločenstva či rokovania. A nielen v kultúrach, ale aj vo väčšine náboženstiev. Tak to bolo a je i v kresťanstve.

Keď Ježiš hovoril o Božom kráľovstve, neodmysliteľnou súčasťou tejto reči boli obrazy hostiny. Ba o Božom kráľovstve hovoril hlavne v týchto obrazoch. A pripomeňme si, že prvý zázrak urobil tiež na hostine – na svadbe v Káne Galilejskej. Nešlo teda o zázrak, kde by niekto potreboval uzdravenie. Potrebné bolo len spolu príjemne byť.

Aj dnes sme počuli o akejsi zvláštnej hostine a o zázraku rozmnoženia chlebov a rýb (Mt 14, 13-21). Exegéti sa zhodujú, že je to trochu zvláštny zázrak. Nejde tu totiž o vieru – nebola potrebná na rozmnoženie chlebov, ani sa nepíše, že by toto rozmnoženie nejakú vieru vyvolalo. Skôr je to príbeh, ktorý výrazne pripomína poslednú večeru, a teda eucharistické slávenie. Pre prvých kresťanov bola pravdepodobne situácia z tohto príbehu dôverne známa, pretože im bolo dôverne známe „lámanie chleba“, „Ježišovo vďakyvzdávanie“, „prijímanie chleba“…

Či budeme dnes chcieť premýšľať nad naším stolovaním doma alebo nad naším symbolickým stolovaním v kostole, odporúčam všimnúť si z dnešného príbehu tri okolnosti.

Prvá okolnosť je Ježišova výzva „Usaďte ľudí“. Exegéti hovoria, že v pôvodnom jazyku to takto nie je napísané. Apoštoli mali nechať ľudí ľahnúť si do trávy, Tak, ako stolovali bohatí ľudia. Určite tento grécko-rímsky štýl stolovania poznáte z nejakých filmov či obrazov. Ale také stolovanie potrebovalo sluhov či otrokov. Teda akoby prvý Ježišov odkaz bol: „Všetci ste vznešení! Urobte si pohodlie ako bezstarostní ľudia!“ A to je to, čo by naše stolovania – aj doma, aj v kostole – mali trochu prinášať. Posolstvo o dôležitosti toho druhého.

Druhá okolnosť, ktorej sa chcem dotknúť, je, ako apoštoli obsluhovali. Boli vlastne hostiteľmi. Ale neboli vlastníkmi chleba. Boli len distribútori. I to sa mi zdá dôležité, aby sme si uvedomovali, že jedlo, ale aj človek, ktorý s nami trávi čas, a vôbec samotný čas, keď vieme byť spolu…, to nie je naše vlastníctvo, ale veľký dar. Môžeme sa spolupodieľať na jeho vytváraní, môžeme sa snažiť, ale hlavne je to dar. A je dobré si to stále uvedomovať.

Tretia okolnosť, ktorej sa chcem dotknúť, je, že v dnešnom príbehu sa nedelil len chlieb a ryby. Predtým sa Ježiš delil o svoje slovo a o uzdravujúcu moc. Spoločné stolovanie, čo ako je dôležité, predsa len sa musí opierať aj o to, že sa vieme rozprávať a počúvať, že vieme zdieľať dobré, že sa môžeme jeden o druhého oprieť.

A čo si z toho všetkého vlastne dnes odniesť? Možno len premýšľanie nad tým, ako urobiť z nášho domáceho stolovania vzájomnú blízkosť. A ako ju urobiť aj z nášho stretávania sa v chráme.

Ja som si túto otázku položil tiež. Zatiaľ som prišiel len na jedno, čo môžem dnes pre našu vzájomnú blízkosť tu v chráme urobiť. Tá odpoveď znie: nehovoriť dlho!

Peter Cibira

81 celkovo 1 dnes