Príhovor v nedeľu 20. 10. 2019

Už sú to celé týždne, čo sa v správach a tlači rieši korupcia našich sudcov. A teraz to máme ešte aj v nedeľnom evanjeliu (Lk 18, 1-8)! Vieme, že niektoré Ježišove podobenstvá vyrušovali. A vyrušujú aj dnes. V prvej polovici 20. storočia napísal istý americký manažér knihu, v ktorej dáva Ježiša za príklad tvorcu dobrej reklamy. Kým dnes popíšeme mnoho strán a možno kníh, Ježiš vedel – podľa tohto manažéra – povedať príbeh, ktorý nútil zamyslieť sa. To platí aj o dnešnom podobenstve. Prirovnať Boha ku skorumpovanému sudcovi, nad tým sa človek musí zamyslieť. A aj nad tou poslednou otázkou, či nájde Syn Človeka ešte vieru na zemi pri svojom druhom príchode. Takáto otázka musela spochybniť tých, ktorí to počúvali, spochybňovala ľudí celými generáciami kresťanstva a spochybňuje aj nás.

Podobenstvo o nespravodlivom sudcovi je napísané ako výzva k neprestajnej modlitbe. Na chvíľu to ale tak neberme a pozrime sa na samo podobenstvo. Čo sa to stalo so sudcom, že sa nesnažil brániť vdovu? Mohli by sme to pomenovať stratou citlivosti. Alebo aj stratou úcty k človeku, k jeho trápeniu, k jeho situácii a k jeho príbehu. Nie je takáto strata úcty aj častou diagnózou našej doby? Nestrácajú úctu mladí voči predchádzajúcim generáciám? Nestrácajú ju aj starší k mladším? Nestráca sa úcta bohatých voči chudobným, úcta šikovnejších voči menej úspešným? Kiež by dnešné podobenstvo bolo pre nás výstrahou a pripomienkou, že úcta k inému človeku, k jeho trápeniu i príbehu má byť našou výbavou. Nech je to aj človek, ktorý nám nie je príjemný a sympatický, ale bez úcty sa len ťažko správne pohneme ďalej.

A teraz trochu k tej modlitbe. Ako to Ježiš myslel, že sa máme modliť stále? Načo je to dobré? A ako sa to vôbec dá?

Vieme, že sú ľudia, ktorí sa nemodlia, a nemusia byť hneď zlými ľuďmi. Väčšina z nás vie, že modlitba je aj záťažou. Nie je vždy jednoduché zachovať si ju ráno i večer a už vôbec nie je jednoduché modliť sa stále. Nie je jednoduché sústrediť sa, nie je vôbec jednoduché, ak by sme sa chceli modliť dlhšie. Takejto reči sa nemusíme báť. Mnohí učitelia duchovného života i svätí hovorili, že – určite aspoň na začiatku – je modlitba námahou. A znamenajú snáď dnešné Ježišove slová, že je potrebné určité množstvo modlitieb, aby sme si vyprosili, čo chceme? Ide o správne množstvo či o nejakú mágiu? Môžeme odkázať tým ľuďom, ktorí si svoje nevyprosili, že sa jednoducho málo modlili?

V hľadaní odpovedí je cenné dnešné prvé čítanie (Ex 17,8-13). Mojžiš bol v postoji modlitby, držal vystreté ruky. Keď mal ruky v tejto póze, jeho národ v boji víťazil. Keď mu ruky ochabli, jeho bojovníci prehrávali. Tiež to vyzerá ako nejaké magické gesto, ktoré bolo potrebné urobiť a dodržať. Ale ak budeme nad tým premýšľať hlbšie, zistíme, že to všetko bolo vlastne odkazom pre izraelský národ: „Nevíťazíte svojou silou, svojou stratégiou a taktikou, svojím bojovým umením. Víťazíte len vtedy, ak je na vašej strane Boh. Ak je to Jeho boj.“ Takýmto odkazom je nielen dnešný úryvok, ale rovnaký odkaz nájdeme na mnohých miestach Starého zákona.

A to je pomôckou aj pri porozumení dnešnému evanjeliu. Ak sme neboli vypočutí, neznamená to, že dôvodom je prerušená modlitba. Neznamená to, že sme sa určite málo modlili. Byť ako vdova z dnešného evanjelia skôr znamená, že sa človek nevzdáva, že zápasí a túži. Modlitba je aj zápasom, aj premýšľaním. Nemôžeme si namýšľať, že ňou preklopíme Boha na našu stranu, že ňou zmeníme Božiu vôľu. Oveľa skôr ide o to, že modlitba premieňa nás, robí nás spoluzápasiacimi o Božie veci, spoluzodpovednými a spolupracujúcimi na Božom pohľade. Stávame sa ňou súčasníkmi zápasu na Božej strane.

Takto je možné porozumieť aj Ježišovej spochybňujúcej otázke, či nájde Syn Človeka vieru na zemi pri svojom druhom príchode. Ježiš sa nepýtal, či nájde vydania katechizmov ani či nájde ľudí, ktorí pri nedeľnej sv. omši budú recitovať Verím v Boha. Viac sa pýtal, či tu budú ľudia, ktorí nevzdajú zápas o svet, ktorý má byť pravdivý, spravodlivý, Boží. Teda ľudia, ktorí sa nevzdali a neutopili len vo vlastnom egu, v kochaní sa vo vlastnej sile a v privátnom šťastí.

Peter Cibira