Príhovor v nedeľu 16. 6. 2019

Viera v jedného Boha, ktorý je v troch Božských osobách, je kresťanské špecifikum. Práve to nás odlišuje od iných aj veľkých monoteistických náboženstiev. Táto časť nášho vierovyznania však vôbec nie je jednoduchá na vysvetľovanie. U detí na prvom stupni ZŠ sa často a opakovane stretávam s vyjadrením, že „Ježiško stvoril svet.“ A ja musím deti poopraviť, že Ježiško svet nestvoril, a pokúsiť sa vysvetliť im ten rozdiel. Zväčša nemám pocit, že moje vysvetlenie pochopili. Ale nielen pre deti je to ťažké. Celými dejinami sa stretávame s tým, že výpoveď o jednom Bohu v Trojici je zdrojom nedorozumenia. Ťažko je aj dospelým vysvetliť, že nehlásame trojbožstvo. Teológovia vedia, že nech by sme čokoľvek k tejto téme povedali, predsa tajomstvo Trojice nebudeme vedieť ani vysvetliť a ani pochopiť.

Napriek týmto komplikáciám je viera v Trojicu aj niečím veľmi prínosným. To pripomínajú ľudia v medzináboženskom dialógu. V náuke o Trojici totiž vidia viaceré podnety, na základe ktorých sa dá hovoriť s inými náboženstvami. Rozmer Boha Otca, Jeho Syna, Ducha Svätého, to sú rôzne smery uvažovania, to je množstvo inšpirácií, ktoré iné – aj veľké náboženstvá – takto vo svojom uvažovaní zväčša nemajú. Od témy Stvoriteľa sa môžeme dostať k téme Toho, ktorý nás i svet stále preniká, a môžeme prísť až po tému blízku humanizmu. A to všetko u nás patrí k sebe. Teda napriek komplikovanej rečí o Bohu v troch osobách sa tu zrazu otvárajú cenné priestory na premýšľanie i dialóg.

Reč o Trojjedinom Bohu vznikla na základe toho, čo o Bohu hovoril Ježiš Kristus. On sám seba síce nenazýval Božím Synom, len niekoľkokrát pripustil podobné vyjadrenia iných o ňom. On však nazýval Boha Otcom, dokonca používal zdrobneninu Otecko, Ocino. A rozprával tiež o Duchu, ktorého chcel vyliať na apoštolov. Po dlhom teologickom uvažovaní, diskusiách, hľadaní vysvetlení sa postupne ustálilo pomenovanie Trojica, jedna podstata Boha v troch osobách, a teda celá náuka o Trojjedinom Bohu.

Dnes by som sa chcel zamerať len na niečo veľmi jednoduché. Ak hovoríme, že Boh je v troch osobách, ktoré sú úplne zjednotené, tým ohlasujeme predovšetkým to, že veríme v Boha, ktorý je láskou už v sebe samom. Podstatou Boha je podľa toho láska a vzťah. A môžeme to aj rozšíriť. Ak je láska a vzťah podstatou samotného Boha, potom sú ony aj podstatou celého sveta, života, všetkého, čo Boh vytvoril.
Iste, na takúto podstatu všetkého stvoreného nenájdeme vedecký dôkaz. To je presvedčenie prameniace z viery. Ale takáto viera je základom veľmi pozitívneho uvažovania o svete, o nás, o zmysle všetkého. A môže byť zdrojom inšpirácie: aj pre nás platí pozvanie k láske, k láskavým vzťahom k svetu, k životu i k ľuďom. Takto vidieť svet znamená, že ho nejdeme ovládať, zneužívať, využívať…, ale že sa snažíme láskavo sa oň starať. Nakoniec, dobre to poznáme z našich vzťahov – tam, kde sa človek nesnaží o nadvládu, ale kde sa snaží mať rád, tam sa tvorí domov, tam všetko lepšie funguje.

Peter Cibira

141 celkovo 1 dnes