Príhovor v nedeľu 20.7.2014

Mt 13, 24 – 30

Tento úvod som chcel pôvodne vynechať, ale nedalo mi to. A to z toho dôvodu, že takéto slovo či slovné spojenie počujeme v slovenčine len veľmi zriedka. Posúďte sami: ide o kúkoľ. Dlho som nevedel, čo je to za rastlinu. V slovenčine sa volá mätonoh mámivý. No nie je to nádherné slovo?
Pôvod mätonohu je v krajinách okolo Stredozemného mora, ale rastie vraj aj v našich Karpatoch. Už samotný názov naznačuje, čo rastlina spôsobuje. A okrem mätenia pri dlhodobom užívaní spôsobí otravu pečene. V rímskom práve boli určené tresty za jeho vysádzanie na cudzích poliach. Teda používal sa k znehodnoteniu úrody. V prvotných fázach rastu je veľmi podobný pšenici. V neskoršom štádiu sa jeho klas ukazuje ako ploskejší a zafarbený do siva.
Ježiš iste nehovoril toto rozprávanie preto, aby sme si zopakovali vedomosti o rastlinách. Hovoril o živote. A toto dnešné rozprávanie naznačuje základnú pravdu – dobro a zlo rastú veľa seba. Bolo to tak voľakedy a je to tak aj dnes. Aj Ježiš prišiel do takéhoto sveta, rovnakého, aký máme dnes my. A Ježiš ho nezmenil tak, aby už bola len „čistá pšenica“. Aj jeho dnešné slovo hovorí o tom, že necháva všetko rásť. A to je pre nás veľmi dôležité. Hlavne ak si uvedomíme, ako ťažko je niekedy rozpoznať dobro od zla. Spomínam na veľmi veľa udalostí, kedy sa mi zdalo, že niekto kladie zbytočné otázky, zbytočne premýšľa nad jasnými vecami. Neskôr sa ukázalo, ako boli tieto otázky a toto premýšľanie potrebné a cenné. Asi mnohí máte skúsenosť, že čo sa na prvý pohľad zdalo ako dobré, neskôr sa ukázalo ako veľmi nešťastné. Mnohí máme skúsenosť, že keď niekto hovorí, že všetko robí len pre naše dobro, často tým zakrýva iné motívy konania.
Tak by sme mohli pokračovať. Dobro sa od zla často dá len ťažko odlíšiť.
Ale posolstvo dnešného Ježišovho obrazu nesmeruje len sem, teda len k prijatiu tej pravdy o živote, že je v ňom dobro i zlo vedľa seba. Jeho prirovnanie Božieho kráľovstva nie je prirovnaním k poľu s kúkoľom a pšenicou. Povedal, že Božie kráľovstvo sa podobá človeku! Tomu, ktorý sial dobré a ktorý zastavil svojich sluhov pred vykynožením kúkoľa. Toto sa ukazuje ako hlavné posolstvo. Sluhovia dnešného hospodára boli ochotní ľudia, možno by za svojho pána položili aj život. Ale pritom v mene konania dobra, mohli napáchať veľa zlého. Týchto hospodár zastavuje, týchto upozorňuje, že ich spôsob premýšľania nie je dobrý. V mene dobra nie je možné páchať zlo.
Tiež to všetci žiaľ poznáme: Sú ľudia, a niekedy sme to aj my, ktorí hovoria o tom, že nerobia nič zlé. Ale všade okolo vidia zlo, zlých ľudí, zlé motívy. Jeden kamarát používa termín „jedovaté zlo“. Myslí tým ľudí, ktorí môžu povedať, že nezabíjajú, nekradnú, nechodia za cudzou manželkou…, ale pritom sú plní zloby, všetkých vidia ako zlých. Pod pekné reči, dokonca pod relatívne nenapadnuteľné správanie sa dá ukryť veľa negatívneho. Ale náš cieľ by nemal byť len v tom, že vidíme zlo, že ho pomenujeme, že nás hnevá. I keď zlo treba vidieť, treba ho pomenovať, treba sa voči nemu brániť. Ale nemôžeme zostať len pri tom.
Z roku 1995 mám spomienku, kedy si jeden kolega urobil zápisky z prenosu osláv vierozvestov sv. Cyrila a Metoda. Sledoval prenos z Nitry, Devína a Velehradu. A potom konštatoval, že na Slovensku sa príhovory niesli v duchu toho, čo všetko ohrozuje vieru, ako je ohrozený národ, pretože máme málo detí a pod. Na Velehrade, k tomu istému sviatku a k tomu istému evanjeliu sa prihovárali v duchu zachovania radosti, neustrnutia v minulosti, hľadania podnetov do budúcnosti. Áno, treba vidieť a pomenovať zlo, ale evanjelium, posolstvo o tvorení Božieho kráľovstva má byť niečo inšpirujúce, nie len napomínajúce. Má byť hľadaním možností, povzbudením tvorivých síl.
Sám by som mohol pri dnešnej téme hovoriť, ako sme na Slovensku náchylní a ochotní rýchlo odstraňovať to, čo pokladáme za kúkoľ. A to aj v spoločnosti, ale aj v cirkvi. A ako je cirkevné prostredie na takýto spôsob pohľadu a správania náchylnejšie. Ale nejdem to robiť. Toto nie je to, čo chcel Kristus. Oveľa viac ide o uvedomovanie si „pšenice“, o záujem na raste dobrého, o snahu, aby aj v nás rástlo viac skutočného dobra, ako zdanlivého, ktoré je nakoniec mámivé a mätúce nohy.