Príhovor v nedeľu 20. 8. 2017

Počuli sme jednu z najtvrdších Ježišových rečí (Mt 15, 21-28). Pri bližšom pohľade a zamyslení sa nad týmto textom to však už nemusí vyznievať tak veľmi tvrdo.
V prvom rade to boli apoštoli, ktorí zlyhali. Prosili Ježiša. Ale neprosili, aby Ježiš pomohol žene a jej dcére, prosili, aby ju poslal preč. Bola to cudzinka a pre Izraelitov to bol dôvod, aby sa s ňou nemuseli zaoberať. Vieme, že u Izraelitov bola deliaca čiara medzi nimi a inými národmi výrazne rozvinutá. Bolo to dané rozdielmi kultúrnymi, náboženskými a históriou. Takáto deliaca čiara je v každom jednom z nás. Od útleho detstva vnímame svet rozdelene, delíme ho na ten známy, teda náš, a na ten cudzí. A je to tak dobre. Opatrnosť voči cudziemu je na mieste. Len pokladám za dôležité uvedomovať si, že na tejto deliacej čiare veľmi často panujú predsudky, emócie. Kvôli nim sme niekedy veľmi rýchlo hotoví s odpoveďou, kto je náš a kto je cudzí. Ale pri poctivejšom pohľade neraz môžeme zistiť, že tí naši a to naše vôbec nemusí byť také neškodné či súdržné, a ten cudzí nemusí byť na opovrhnutie…
Reč o hádzaní chleba šteňatám je skutočne tvrdá reč. V prvom rade si pripomeňme, že všetci niekedy niečo prestrelíme, teda povieme nešťastne. Nemusí to byť koniec sveta, pokiaľ si to vieme priznať a pokiaľ sa to snažíme dotiahnuť k dobrému koncu. A rovnako nie je koniec sveta ani vtedy, ak sa nám ujde nie ideálna výpoveď. Pokiaľ je na tejto výpovedi zrnko pravdy, nie je dobré túto pravdu nepočuť len preto, že bola nešťastne podaná. Či by mohlo ísť u Ježiša o takéto nepresné vyjadrenie, to neviem. Ale keby aj išlo, dialóg tým neskončil. A to je podstatné. Druhý dôvod, prečo Ježiš pre naše uši reagoval až tak ostro, mohol byť v jeho skúsenostiach, ktoré museli byť únavné. Pripomeňme si, že keď uzdravil desať malomocných, len jeden sa vrátil, aby poďakoval. Môžeme pripustiť, že aj kanaánskej žene akoby chcel povedať: „Pýtate si len to svoje, záleží vám len na vašom zdraví a šťastí – a nechcete pochopiť a prijať, čo som vás prišiel naučiť!“ Či by sme si niekedy takéto výčitky nezaslúžili aj my, nad tým treba premýšľať. Reč o nehádzaní chleba zo stola detí šteňatám zaráža, pretože je to Ježišova reč. Väčšinou ho máme zaradeného ako takého, ktorý prišiel slúžiť a pomáhať ľuďom. A zrazu sa nechce deliť? Aj voči kresťanom majú ľudia často predsudok: „Musia sa vedieť podeliť.“ Iste, chceme sa vedieť aj deliť, ale aj to naše delenie sa má svoje priority. Jednoducho láska nie je len v tom, aby sme všetko rozdali, a ten druhý zatiaľ neurobí nič. Ide nám o lásku, ale o zdravú lásku.
Český prírodovedec, vysokoškolský pedagóg, autor viacerých kníh a kňaz Marek Orko Vácha vo svojej knihe „Modlitba argentínskych nocí“ spísal asi trinásť námietok ateistov voči veriacim. Sú to námietky, ktoré sa neprestajne opakujú. Patrí k nim predsudok, že chceme ovládnuť čo najviac ľudí, že žijeme podľa desatora, že máme na všetko odpovede… Vácha píše, že ateisti i veriaci sú na tej istej lodi, sú rovnako ľuďmi. Teda majú svoje otázniky, svoje hriechy a pod. Ale vidí, že rozdiel by mal byť v tom, že ako veriaci by sme mali byť pokornejší. Aspoň pokiaľ máme skutočnú vieru. Pokornejší preto, že si uvedomujeme, že nevieme všetko riešiť, na všetko odpovedať, že sme ľudia s chybami, že nemáme celkom vo svojich rukách ani svoje zdravie ani lásku… Zdravie, život, láska sú hodnoty, ktoré dostávame. Dostávame ich nie pre zásluhy, ale ako dar. K podobnému zvýrazneniu pokory vedie aj dnešné evanjelium. Ježiš pochválil vieru kanaánskej ženy. Ale ona nevyznávala, ako verí, v akého Boha verí. Na jej dôvere v Ježiša je nápadná predovšetkým jej pokora: nedala sa odradiť, prijala i prirovnanie k šteniatku. Pokora by skutočne mala byť aj jedným z prejavov zdravej viery. Nemyslím tým pokoru, ktorou sa človek pred každým skloní, ktorou by si nahováral, že je len zlý a nehodný. Ale myslím pokoru, cez ktorú vieme vidieť aj svoje dobré stránky, ale aj tie hriešne, cez ktorú vnímame, čo všetko sme dostali… Myslíme pokoru bez područia, teda pokoru ako pravdivý a správny pohľad na život a na naše miesto v ňom. Viera totiž nie je len vyjadrovanie nejakých právd, ale je to predovšetkým postoj, ktorý máme v sebe.

Peter Cibira

462 celkovo 1 dnes