Príhovor v nedeľu 20. 9. 2020

Ježiš rozprával podobenstvá o Božom kráľovstve tak, že ony museli narúšať predstavy jeho poslucháčov. To dnešné (Mt 20, 1-16) muselo rušiť tých, ktorí by si mysleli, že Izrael – teda národ, ktorý sa považoval za vyvolený Bohom – bude mať v Božom kráľovstve jedinečné postavenie. Dnešné rozprávanie tiež muselo vyrušovať tých, ktorí boli presvedčení, že Božie kráľovstvo je odmenou za dobré skutky.

Niekedy je na škodu, že nás a naše predstavy o Bohu či o živote takéto podobenstvá veľmi nevyrušujú. Tiež vieme ísť vo svojom zabehnutom svete.

A predsa, keď som nad tým premýšľal, napadol mi český renomovaný ekonóm Tomáš Sedláček. V jednej diskusnej relácii povedal, že svojim študentom dáva možnosť vypracovať bakalársku prácu, v ktorej vytvoria ekonomiku, ktorá nezarába. Čo tým myslí, je asi jasné. Ide mu o ekonomiku, ktorá nebude stavať na uprednostňovaní privilegovaných na úkor potápania potápajúcich sa. Ide mu o ekonomiku, ktorá nebude mať za cieľ len zisk zisku, ale skôr život, ktorý bude fungovať a nebude drancovať. Nie je ľahké také niečo vymyslieť. Avšak, našťastie, aj dnes sú ľudia, ktorí vedia, že zabehané schémy vôbec nemusia byť v poriadku. Že sa neskončila potreba hľadať lepšie cesty pre všetkých.

V dnešnom Ježišovom príbehu asi celkom dobre rozumieme tým, ktorí chceli za väčšiu námahu viac peňazí. Ale ak si trochu necháme narušiť naše porozumenie týmto ľuďom, tak sa nám môže krásne ukázať podstata tohto podobenstva. Podstata dôležitá aj pre dnešné časy.

Spomínaný majiteľ vinice totiž vyznieva ako človek, ktorý až tak veľmi nepotreboval ďalších a ďalších robotníkov kvôli práci. Zdá sa, že ich na ulici hľadal kvôli nim samým. Im chcel pomôcť. „Čo tu postávate?“ – to je jeho otázka.

Rozpoznať, že som pozvaný nielen do svojej vlastnej vinice, ale do spolupráce na niečom väčšom – to sa mi zdá ako podstatné. Podstatné pre spoločnosť ako aj pre jednotlivca. Dnešné evanjelium nám pripomína, že kresťansky – ale asi aj celkom ľudsky – môj život nepatrí len mne. Bol mi daný, aby som ním prispel k niečomu dôležitejšiemu. Nežijem ho len pred sebou a len pre seba, ale aj pred inými a pred samotnou Existenciou, teda pred Bohom. A rovnako podstatné a cenné je pripomínať si, aby sme boli za svoj vlastný „denár“ predovšetkým vďační. Aby sme nepozerali do rúk iných, ale aby sme vedeli ďakovať za ten svoj, aby sme sa z neho vedeli tešiť a aj ho zúročiť.

Peter Cibira