Kamarát rozprával svoj príbeh. Pracuje vo firme, kde chcel byť prospešným človekom. Je presvedčený, že oveľa lepšie sa spolupracuje a dosahujú dobré výsledky tam, kde sú dobré vzťahy. Je však nešťastný – naráža na agresivitu, navádzanie na nečestné správanie, podrazy. Cíti sa vo svojom snažení osamotený. A asi nie je sám, kto má podobný pocit.
Snažiť sa konať dobro môže často viesť k pocitu osamotenosti. Vydržať na takejto ceste nie je jednoduché, ak necítite podobnú spoločenskú atmosféru.
Snáď i pre všetkých takto osamotených platí Ježišov prísľub, že pošle Tešiteľa, Ducha Svätého (Jn 14, 15-21). V našom preklade je nazvaný Tešiteľom, ale z pôvodného gréckeho Parakletos je možné preložiť to aj ako Obhajca, Záchranca, Obranca, Pomocník. Teda Advokát. Ježiš použil výraz z vtedajších súdov. Ak hovorí, že tento obhajca je duch, potom je samozrejmé, že sa nás nezastáva zvonka ako vonkajšia autorita, ale pôsobí v nás. Pôsobí tým, že nás pretvára a posilňuje. Všimnime si však časový sled, ktorý Ježiš použil: ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania a ja poprosím Otca o Ducha Svätého… Najprv je „milujete“, teda vzťah. Z neho sa rodí zachovávanie príkazov. Presne tak ako v živote – manželia sú si verní nie preto, že niekto zakázal neveru, ale preto, že sa milujú. Tam sa berie sila vernosti. O kresťanstve sa nedá hovoriť bez toho, aby sa nehovorilo o vzťahu a vzťahoch. Malo by sa podpisovať na našich vzťahoch takmer ku všetkému. Už pri veciach platí: ak máme k nim vzťah, tak sa inak o ne staráme, inak ich chránime, inak opravujeme. Podobne je to pri vzťahu k prírode, ku svetu, k ľuďom. Samotné príkazy sú nedostatočné. Kresťanstvo nie je rozprávanie o príkazoch, ale o vzťahu, v ktorom je dôvod na ich plnenie. Slovo „príkaz“ tiež nie je ideálne. Nám to evokuje, že tu niekto niečo nariadil a my to jednoducho musíme plniť. S Ježišovými „príkazmi“ je to trochu inak. Sú to návody, odporučenia, smernice. Už i „Starý a Nový zákon“ je možné preložiť aj ako „Starý a Nový testament, odkaz“. Znie to inak ako „zákon“ a „príkaz“. Ježišove slová sú to, čo človek vo vzťahu objavuje ako dôležité. A je to obojstranné: nemôže byť vzťah bez poznania slov – ak by niekto hovoril, že miluje, ale pritom by nepočúval druhého, tak ide možno o fyzickú príťažlivosť, ale nie o skutočnú lásku. Poznanie slov a porozumenie umožňuje rozvíjať vzťah. A súčasne vzťah vytvára ochotu k načúvaniu a porozumeniu.
Reč o vzťahu a zachovávaní slov je podľa dnešnej Ježišovej vety cestou k Duchu Svätému. K Tešiteľovi, ktorého neraz potrebujeme, keď stojíme proti prúdu. Kresťanstvo by sa pri troche zjednodušenia dalo preložiť aj ako pozvánka, aby nad duchom zla zvíťazil Boží duch. Najprv v nás, a potom, ak Pán Boh dá, aj okolo nás.
Peter Cibira